Zápisky

Píšem knihu o siedmich rokoch, ktoré ma dostali zo 155 kíl a pervitínu tam, kde som dnes. Sem odkladám to, čo pri tom vzniká.

Sú to tri druhy textov.

Z knihy. Momenty, ktoré som prežil a roky potláčal. Niektoré sa do knihy dostanú celé, iné z nej vypadnú a zostanú len tu.

O písaní. Kde sa zaseknem a čo sa deje, keď sa mám vracať do rokov, do ktorých sa mi vracať nechce.

O vydávaní. Čo obnáša vydať si knihu sám. Koľko to stojí, čo som o tom nevedel a kde presne som teraz.

Nič z toho nie je návod. Je to len to, čo sa deje, kým tá kniha vzniká.

  • Štartové číslo 29 — prvé preteky

    17. september 2017. Beh Zubrohlavským chotárom, druhý ročník. Na štartovom čísle mám dvadsaťdeviatku a na fotke z cieľa držím v ruke medailu.

  • Tretia podkapitola

    Tento týždeň som napísal jednu z najťažších podkapitol celej knihy. V poslednej kapitole, ktorú práve píšem, ich bude viac — je to kapitola, kde sa všetko, čo som doteraz opísal, začína skladať dokopy.

  • Teta Majka a diera v ľade

    januára 2021 som stál po pás v studenej vode zamrznutého jazera, s kusom ľadu v rukách, obklopený ľuďmi, s ktorými som sa v tú zimu pravidelne stretával pri otužovaní. Na fotke to vyzerá jednoducho — chlap v ľade, trochu úsmevný záber. Za ňou je ale kus cesty, ktorý stál za rozprávanie.

  • Nápad, ktorý prišiel dvakrát

    Pred ôsmimi rokmi mi kolegovia v práci povedali, že by som mal napísať knihu. Sedeli sme spolu a ja som im rozprával, čo som dovtedy zažil — život na ulici, pol roka bez výplaty, ako som sa sám naučil programovať, hoci som v škole na kuchára prepadal. Bol som vtedy totálne stratený, občas som si dal pervitín. Nápad mi napriek tomu prišiel dobrý, aj keď s takým životom, aký som mal, by z toho vtedy bolo len fiasko.

  • Prvý krok

    8. jún 2020. O pol dvanástej stála tá krabica na schodisku. O piatej poobede stál pás v obývačke.

  • Prvý zápis

    19. august 2021, 16:06. Sedím vo Fabii, otočím sa a niekto ma odfotí. Brucho o volant, pás cez neho. Nepózoval som, nechystal som sa. Takto vznikajú fotky, na ktorých je človek naozaj vidieť.