Veď ty nie si závislý
Prvý človek, ktorému som povedal, že chodím do abstinenčného klubu, bola moja mama.
Jej reakcia ma zaskočila. Abstinenčný klub? Veď ty nie si závislý.
Nebola to námietka ani nedôvera. Ona to naozaj nevedela. O mojich závislostiach nevedel v tom čase nikto.
Píšem tento text preto, lebo o abstinenčných kluboch má väčšina ľudí predstavu z filmov a tá predstava odrádza presne tých, ktorým by klub najviac pomohol.
Je to ako z amerických filmov?
Aj áno, aj nie.
Sedíme za stolom a rozprávame. To je tá časť, ktorá filmom zodpovedá. Nikto nevstáva, nič sa neodrieka a nikto od vás nebude nič chcieť.
Prvá návšteva
Keď prídete prvýkrát, sadnete si k ostatným za stôl a počúvate.
Nemusíte povedať vôbec nič. Môžete kedykoľvek odísť.
Všetci klubisti postupne povedia svoj príbeh závislosti, jeden po druhom. Každý z tých príbehov je úplne iný a majú jedného spoločného menovateľa. Alkohol. Automaty. Hazard. Lieky. Pornografia. A ďalšie diagnózy.
Nový človek si to vypočuje a z každého príbehu si môže zobrať štipku. Aj keby si zobral jednu jedinú vec z jedného jediného príbehu, aj to je úspech.
Na konci sa ho spýtame, či chce niečo povedať.
Niekto povie len svoje meno a to, že má problém s alkoholom. Niekto povie viac. Ak povie viac, snažíme sa mu poradiť, ako začať abstinovať. Ale nemusí povedať nič a nikto ho k tomu nebude tlačiť.
Druhá návšteva a všetky ďalšie
Toto kolečko sa už neopakuje. Riešime, čo máme práve v živote.
Niekoho vytočil šéf. Iného momentálne nič nebaví a nevie, ako sa pohnúť z miesta. Ďalší povie, že bol ráno znova behať a ako mu beh mení život.
Ja sa väčšinou pochválim. Poviem, čo som za ten týždeň zažil a že som bol zase o kúsok šťastnejší ako ten týždeň predtým.
Nie je to terapia. Sú to dve hodiny, počas ktorých sedíte medzi ľuďmi, ktorí vedia, o čom hovoríte, a nemusíte im to vysvetľovať.
Ako to tam vyzerá
Miestnosť s tromi stolmi zloženými do štvorca a stoličkami okolo.
Náš predseda je taký človek, že po príchode každému spraví čaj alebo kávu, ponúkne mineralku a na stôl rozloží nejaké dobroty. Nie je to formálne stretnutie. Je to stôl s kávou.
Chodia tam ľudia všetkých vekov, skôr však starší ročníky, tridsať a viac. Profesie úplne rôzne.
Čo mi to dáva
Pripomienku.
Zakaždým, keď tam sedím a príde niekto nový, dávame si to kolečko a ja si znova vypočujem tie príbehy. A znova a znova si pripomeniem jednu vec.
Od toho, aby som skončil v tom rozpadnutom dome v Bratislave, na starom plesnivom matraci zo striekačkou v ruke, ma delí jedna opica a jeden šnup.
Nič viac. Roky abstinencie na tom nemenia nič. Práve preto tam chodím aj dnes, keď už dávno nemám akútny problém — lebo ten pocit, že ho nemám, je presne to, čo býva začiatkom konca.
Keby ste o tom uvažovali
Nemusíte sa ničoho báť.
Nikto sa nedozvie, že ste tam boli. Máme prísne pravidlá, že z klubu von nikdy nič nejde. To nie je zdvorilostná fráza, to je podmienka, na ktorej celá vec stojí.
A ak sa bojíte, že sa niekto dozvie, že ste závislý, poviem vám to, čo som sa naučil sám na sebe: väčšinou to všetci okolo závislého vedia oveľa skôr, ako to vie on sám.
Kluby sú na Slovensku pomerne rozšírené. Každé väčšie mesto má svoj, na Orave dokonca aj menšie dediny. U nás sú v Námestove, Trstenej a môj domovský je v Tvrdošíne.
Zoznam a viac informácií nájdete na askas.sk.
Prísť sa dá bez ohlásenia. Sadnúť si a mlčať sa dá tiež.