Ja môžem

Táto fotka je z 10. septembra 2023. Vtedy som prvýkrát v živote stál vo vysokých horách.

Mal som 36 rokov a vážil 111 kíl. To je číslo, ktoré dnes vyzerá hrozivo, ale v tom momente znamenalo, že som za sebou mal 44 kíl dole. A hlavne znamenalo, že som konečne mohol.

Tri hodiny do kopca

Celou cestou sa mi v hlave opakovala jedna veta. Nebolo to nič vymyslené, neprišiel som na ňu po ceste domov. Bola tam počas chôdze a čím vyššie sme boli, tým hlasnejšia bola.

Ja môžem.

Ja môžem stúpať do kopca v Tatrách tri hodiny v kuse a stále vládzem. Vôbec nie som unavený.

Človek, ktorý vážil vyše stoštyridsať kíl a večery trávil pred telkou, si takú vetu nepovie len tak. Tá veta nie je o výkone. Je o tom, že telo zrazu robí to, čo mu poviete, a nie to, čo vám dovolí.

Túto myšlienku si pamätám presnejšie než trasu.

Prvýkrát s neznámymi ľuďmi

Bol to môj prvý výlet s KST Nižná. Prvýkrát v živote som išiel niekam s ľuďmi, ktorých som vôbec nepoznal.

Pre niekoho je to bežná vec. Pre mňa to bola najväčšia bariéra celého dňa — väčšia než prevýšenie.

Celý život som o sebe hovoril, že som beznádejný introvert. Že medzi ľudí nepatrím, že ma to vyčerpáva, že to jednoducho nie je moja vec. Považoval som to za vlastnosť. Za niečo, čo je dané a s čím sa nedá nič robiť.

Ten deň som zistil, že to nie je pravda.

Nie som introvert. Ja som len nikdy nestretol ľudí, s ktorými by som mal čo zdieľať.

A ako aj. Donedávna ma zaujímala telka, počítač a stav vymytého mozgu. S kým sa mám o tom rozprávať? O čom sa má taký človek baviť? Tie roky som si vysvetľoval mlčaním svojej povahy, pričom to bolo mlčanie človeka, ktorý nemá čo povedať, lebo nič nerobí.

Keď zrazu idete s niekým päť hodín do kopca, máte spoločnú tému automaticky. Ste na tom istom chodníku, v tom istom počasí, s tou istou únavou. Reč príde sama.

Čo sa zmenilo

Hory mi zmenili pohľad na svet. Neznie to ako veľký objav, ale pre mňa to bol.

Do septembra 2023 môj svet tvorili štyri steny, dve mačky a práca. Po septembri 2023 v ňom boli aj ľudia, ktorí mi písali, kam sa ide najbližšie, a scenéria, ktorá ma dostávala na každom kroku.

Bolo to nesmierne šťastné obdobie a viem presne, kedy sa začalo.

Vtedy som ešte netušil, že o necelé dva roky budem stáť na Elbruse. V tej chvíli by ma to ani nenapadlo. Stačilo mi, že som prišiel hore a že som nebol unavený.

Píšem o tomto v knihe — kapitola Mozaika života, podkapitola Hora, ktorá ma prijala.