Jozef Môstka

Z dvoch rokov svojho života nemám ani jednu fotografiu.

Sú to roky 2018 až 2020. Nebolo to tak, že by som nevychádzal z domu — chodil som do práce, sadal si medzi ľudí, robil, čo som mal. Ale hanbil som sa. Za to, ako vyzerám, aj za to, ako trávim večery.

Tie vyzerali každý deň rovnako. Izba, drogy, pizza a čipsy, Simpsonovci dokola. Schizofrenické bludy som už vtedy mal pod kontrolou, to najhoršie som mal za sebou. Zostala hanba a tá neodišla nikam.

Keď prišla pandémia a s ňou home office, bola to úľava. Konečne som nemusel medzi ľudí.

Nikto sa v takom stave nefotí. Keď dnes hľadám, ako som vtedy vyzeral, nenájdem nič. Ten človek po sebe nenechal ani jeden záber.

Žiarovka v ruke

Volám sa Jozef Môstka, mám tridsaťdeväť rokov a žijem v Tvrdošíne na Orave. Štrnásť rokov robím ako programátor. Vyučil som sa za kuchára-čašníka a programovať som sa naučil sám — bez školy, bez kurzu, čítaním a skúšaním dovtedy, kým niečo nezačalo fungovať.

To je tá časť životopisu, ktorá znie slušne.

Druhá časť: v roku 2011 som pol roka v Bratislave každý deň bral pervitín. Fetoval som v dome, kde boli steny poťahnuté plesňou a na zemi ležal starý matrac. Ja a žiarovka v ruke.

Potom som prestal. Chvíľu to vydržalo. Ďalších deväť rokov som sa k tomu vracal, zakaždým s presvedčením, že to mám pod kontrolou. Naposledy v roku 2020.

Schudol som a nepomohlo to

V roku 2017 som schudol zo 130 kilogramov na 100. Cvičil som každý deň, držal diétu. Fungovalo to.

Len som riešil zlú otázku. Riešil som, koľko jem. Nie prečo jem.

Vo februári 2018 som vážil 109,6 kilogramu. Potom som sa prestal vážiť. Nie preto, že by som zabudol — preto, že som to vedieť nechcel.

Krabica na schodisku

8. júna 2020 mi domov priniesli bežecký pás. Ráno o pol dvanástej stála krabica na schodisku, o piatej poobede stál pás v obývačke. Stodesať kíl železa za 944,90 eura, ktoré vie ísť dvadsaťdva kilometrov za hodinu.

Kúpil som ho preto, aby som na ňom pätnásť minút denne chodil. Na viac som vtedy nemal.

O tri dni som sa postavil na váhu. 155,3 kilogramu. Je to najviac, čo som kedy nameral, a bolo to prvé číslo, ktoré som o sebe po dvoch rokoch zistil.

Prvé tri mesiace šlo dole deväť kíl. Ďalších jedenásť mesiacov tri.

Toto je tá časť, ktorú v takýchto príbehoch nikto nehovorí. Že sa človek rozhodne, kúpi si stroj za tisíc eur, chodí na ňom celý rok — a takmer nič sa nestane.

Otázka, ktorú som si nevedel odohnať

Bod zlomu prišiel na jeseň 2020 a nebola za ním kniha ani dobrá rada. Bola za ním otázka. Za tri roky som sa zo sto kilogramov dostal na stopäťdesiatpäť. Kde budem o ďalšie tri?

Z drog ma nakoniec dostal útek k mame a jej objatie. Bez podmienok a bez otázok. Potom prišlo ráno, keď som si nastavil hranicu, ktorá platí dodnes.

V liečebni som nebol. Abstinujem od roku 2021. Každý týždeň chodím do abstinentského klubu AK ZMENA v Tvrdošíne — sadneme si, povieme, čo sa za týždeň udialo, a ideme domov. Nič viac to nie je. A stačí to.

Čo robím dnes

Od marca 2023 cvičím štyrikrát do týždňa. Odbehol som pätnásť polmaratónov a jeden ultramaratón. Otužujem sa. Leziem po ferratách.

10. júla 2025 som stál na vrchole Elbrusu. 5 642 metrov, najvyššia hora Európy. Vybral som si ju preto, že to bola pre mňa najväčšia možná výzva — pre chlapa, ktorý si kedysi cez brucho nevedel zaviazať šnúrky.

Dnes vážim 105 kilogramov.

Prečo o tom píšem

Sedem rokov trvalo dostať sa odtiaľ sem. Nešlo to cez diéty ani cez tréningové plány. Šlo to cez to, že som sa musel zastaviť pri smútku, ktorý som si niesol z detstva, a naučiť sa mať sa rád. Napísané je to jednoducho. Prežité to jednoduché nebolo.

Píšem o tom knihu. Volá sa 7 rokov k životu. Autobiografia, šesť kapitol, vlastným nákladom.

Nie je to motivačná príručka a nekončí sa víťazstvom. Posledná kapitola prevráti všetko predošlé naruby — a práve tým sa to konečne pohne správnym smerom. Čo sa v nej stalo, si nechám do knihy.

Priebežne sem pridávam aj zápisky — kratšie texty o tom, čo vzniká, kým vzniká tá kniha.