Víkend, počas ktorého som nenapísal ani slovo
Cez víkend som bol s kamarátmi na festivale Slnko na skalách. Celý sa nesie v téme extrémnej turistiky — prednášky ľudí, ktorí niekam došli po svojich, a program, ktorý s tým súvisí. Keďže mne turistika zmenila život, nemohol som tam chýbať.
Zobral som si so sebou prácu.
O termínoch
Rukopis má byť hotový v polovici novembra. Nikto mi ten termín nedal, stanovil som si ho sám, lebo bez hotového rukopisu sa nedá spustiť nič ďalšie — ani redakcia, ani sadzba, ani kampaň. Z toho mi vychádza tempo kapitola a pol týždenne.
Ten týždeň predtým som napísal jednu. Takže som mal manko ešte pred odchodom a povedal som si, že si to na festivale doženiem. Kde je lepšie miesto na písanie knihy ako v lese pod skalami.
Toto je klam, ktorému som uveril úplne dobrovoľne.
O spaní v hamaku
Chcel som si prírodu užiť naplno, tak som nespal v stane. Zavesil som si hamak medzi dva stromy, s výhľadom priamo na oblohu. Aj to som si zdôvodnil prácou — že to bude inšpirácia na ďalší deň písania.
A poviem vám, že keď zaspávate v lone prírody, počujete veci, ktoré v rušnom meste nezačujete nikdy. Lúčne koníky. Vietor v korunách. Sieť sa pod vami pomaly hojdá a nad vami sú hviezdy.
O tretej ráno začalo pršať. Nič dramatické — rýchlo som roztiahol plachtu nad hamak a spal ďalej. Ešte chvíľu som počúval, ako kvapky dopadajú na plachtu a ako vietor naráža do stromov, a potom som zaspal znova.
Ráno som mal notebook úplne suchý a úplne nepoužitý.
O tom, prečo som nič nenapísal
Lebo som si užíval prírodu, venoval sa kamošom a chodil na program. To je celé vysvetlenie a nemám k nemu čo dodať.
Kúsok ma to hnevá a kúsok nie. Písanie knihy o tom, ako som sa naučil žiť, sa dá dostať do bodu, keď vám bráni žiť. Ten víkend bol presne to, o čom kniha je — a keby som ho presedel nad klávesnicou, bolo by to trochu smiešne.
To ale nemení fakt, že mám manko. Pol kapitoly, presne. Doháňam to tento týždeň.
O prednáške, ktorá ma dostala
Najviac ma zasiahli Michal Tlelka a Sofia Bočeva a ich rozprávanie s názvom 215 dní pešo naprieč Himalájami.
Nepálsky Great Himalaya Trail meria 1 700 kilometrov a hovorí sa mu najťažší trek sveta. Za celú históriu ho prešlo asi sto ľudí. Michala napadlo rozšíriť ho o dve ďalšie krajiny a prepojiť najzápadnejšiu osemtisícovku, Nanga Parbat v Pakistane, cez Indiu a Nepál s tou najvýchodnejšou, Kančenčongou.
Prvých tristo kilometrov v Pakistane šiel sám. Potom sa k nemu pridala Sofia a spolu to dokráčali až do základného tábora pod Kančenčongou.
Od mája do Vianoc. Viac než 3 600 kilometrov. 160-tisíc výškových metrov. 62 vysokohorských sediel, z ktorých dvadsať bolo nad päťtisíc metrov.
O malých príbehoch
Sedel som na tej prednáške a napadlo mi, na čo sa vlastne hrám so svojím malým príbehom. Oni prešli najvyššie pohorie sveta. Ja som schudol a prestal brať.
Chvíľu ma to držalo a potom mi došlo, že nemusím prejsť Himaláje, aby som niekoho oslovil.
Michal so Sofiou inšpirujú mňa. Nikdy nepôjdem tam, kde boli oni, a aj tak som z toho večera odchádzal iný, než som prišiel.
Presne tak si aj môj príbeh nájde svojich ľudí. Nebude ich toľko a nebudú to tí istí — ale niekde je človek, ktorý sedí doma medzi štyrmi stenami a hovorí si, že je to normálne. A možno mu tá kniha zmení život tak, ako som si ho zmenil ja sám.
Kvôli tomu ju píšem.
Pol kapitoly dlžím. Doháňam to tento týždeň.