Zápisky — Jozef Môstka

Štartové číslo 29 — prvé preteky

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Mon, 17 Aug 2026 00:00:00 +0000

17. september 2017. Beh Zubrohlavským chotárom, druhý ročník. Na štartovom čísle mám dvadsaťdeviatku a na fotke z cieľa držím v ruke medailu.

Pol roka predtým som začal cvičiť s trénerom Minom. Za tých šesť mesiacov išlo dole dvadsať kíl. Prvýkrát v živote som mal pocit, že sa hýbem správnym smerom — a tak som sa na preteky prihlásil spontánne. Veď už som predsa športovec.

Nebol som. Na trati som si nadával. Že na čo som sa to dal. Že na to nemám. Že celé to cvičenie, celé to chudnutie bol jeden veľký omyl. Do cieľa som dobehol takmer posledný. Mino tam čakal a podával mi ruku. Ja som sa zmohol len na jednu vetu: „Nikto mi nepovedal, že budeme behať kopce!"

Všetci ma chválili. Ja som z toho dobrý pocit nemal. Navonok úspech — dvadsať kíl dole, dokončené preteky, medaila. Vnútri som bol úplne stratený. Strachy z detstva ma ťahali dole aj vtedy, keď to zvonku vyzeralo, že vyhrávam.

Boli tam vtedy aj mamina s otčimom. Prvý a posledný raz ma mamina videla športovať. Nevedela, čo sa vo mne v ten deň deje. A ja som dnes rád, že to nevedela — a že ma videla dobehnúť do cieľa.

Kapitola, v ktorej o tomto dni píšem, sa volá Záblesk svetla, čo zmizol v tme. Ten názov nevznikol náhodou. Posledné váženia z toho obdobia mám zapísané z februára a marca 2018: 109,6 a 110,3 kg. Potom sa záznamy na dva roky končia. Ďalší zápis vo váhovom denníku je až z 11. júna 2020 — 155,3 kg. Medzi tými dvoma číslami sú dva roky, o ktorých budem písať inokedy.

Preteky z roku 2017 boli záblesk. To, čo prišlo po nich, je dôvod, prečo túto knihu píšem.

Tretia podkapitola

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Fri, 14 Aug 2026 00:00:00 +0000

Tento týždeň som napísal jednu z najťažších podkapitol celej knihy. V poslednej kapitole, ktorú práve píšem, ich bude viac — je to kapitola, kde sa všetko, čo som doteraz opísal, začína skladať dokopy.

Písal som o terapii, na ktorú som začal chodiť, pretože som neveril, že dokážem milovať. Nie preto, že by som o tom nikdy nepremýšľal — ale preto, že celý život som bol sám, a s tým prichádza presvedčenie, že to tak už zostane. Bál som sa, že moje city ostali pochované niekde v detstve, v chvíľach, ktoré žiadne dieťa nemá zažiť. O tom, čo presne sa vtedy dialo, je celá prvá kapitola knihy.

Táto posledná kapitola je iná. Nie je o tom, čo sa mi stalo, ale o tom, čo som s tým urobil o desaťročia neskôr — ako som sa na terapii pravidelne vracal k tomu istému miestu, k malému chlapcovi, ktorým som kedysi bol, a učil sa s ním byť v jednej miestnosti bez toho, aby som pred ním utekal.

Medovníky, o ktorých som už písal

Keď som dnes zverejnil fotku medovníkov, ktoré som piekol vlani v decembri, napísal som, že som pri nich premýšľal nad posledným terapeutickým sedením. Teraz viem, prečo mi to sedenie vtedy tak dlho zostalo v hlave — písal som práve o ňom. Keď som tú scénu túto zapisoval, mal som slzy na krajíčku. Presne také, aké som mal vtedy nad plechom pri rúre.

A hneď potom prišlo niečo iné — úsmev, aký som na tvári nemal už dlhšie. Nie preto, že by bolo všetko vyriešené alebo dokonalé. Ale preto, že som prvýkrát naozaj cítil, že je to v poriadku presne také, aké to je.

Čo z toho zostáva

Naučil som sa pri písaní tejto podkapitoly veľa — o tom, ako sa človek dokáže vracať na to isté miesto znova a znova, kým sa z bolesti nestane len spomienka, nie rana. Všetko, čo som sa naučil, je dnes zapísané v tretej podkapitole poslednej kapitoly knihy.

Táto pasáž je z kapitoly Démon, ktorý zmenil všetky masky, podkapitoly Návrat k malému Jožkovi (pracovný názov podkapitoly, ešte sa môže zmeniť).

Teta Majka a diera v ľade

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Tue, 11 Aug 2026 00:00:00 +0000

januára 2021 som stál po pás v studenej vode zamrznutého jazera, s kusom ľadu v rukách, obklopený ľuďmi, s ktorými som sa v tú zimu pravidelne stretával pri otužovaní. Na fotke to vyzerá jednoducho — chlap v ľade, trochu úsmevný záber. Za ňou je ale kus cesty, ktorý stál za rozprávanie.

Prvý vstup do ľadovej vody bol iný. Bol som tam, so strachom aj s hanbou za vlastné telo. Tento deň, o niečo neskôr, som už súčasťou skupiny — a to je presne to, o čom je táto časť knihy.

Za celým tým začiatkom stojí moja teta Majka. V období, keď som bol na dne — fyzicky ťažký, vnútorne rozbitý — ma prijímala presne takého, aký som bol, bez podmienok. Nikdy netlačila, len ma jemne posúvala smerom k pohybu. Nakoniec ma dotlačila aj k prvému otužovaniu. Netušil som vtedy, že práve tento krok sa stane jedným z bodov zlomu celého príbehu.

Z toho prvého, strašidelného vstupu do ľadu sa postupne stalo niečo pravidelné — a s tým prišlo aj niečo, čo som predtým nezažil: pocit spolupatričnosti. Skupina ľudí, ktorým na mne záležalo, bola ostrým kontrastom k rokom osamelosti pred tým.

Súčasťou tejto cesty bola aj chvíľa, keď som si dovolil požiadať trénerku o pomoc — a bol som spočiatku odmietnutý. Namiesto toho, aby ma to zlomilo, ma to posilnilo. Uvedomil som si, že som si tento nový, skutočný život chcel chrániť. A že kľúčom k tomu, aby som v ňom napredoval ďalej, bolo naučiť sa hovoriť „áno" novým príležitostiam, aj keď sa báli.

Táto pasáž je z kapitoly Záblesk svetla, čo zmizol v tme, podkapitol Majka – môj najväčší oporný bod a Iskra, ktorá zapálila nádej.

Nápad, ktorý prišiel dvakrát

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Mon, 10 Aug 2026 00:00:00 +0000

Pred ôsmimi rokmi mi kolegovia v práci povedali, že by som mal napísať knihu. Sedeli sme spolu a ja som im rozprával, čo som dovtedy zažil — život na ulici, pol roka bez výplaty, ako som sa sám naučil programovať, hoci som v škole na kuchára prepadal. Bol som vtedy totálne stratený, občas som si dal pervitín. Nápad mi napriek tomu prišiel dobrý, aj keď s takým životom, aký som mal, by z toho vtedy bolo len fiasko.

Rovnaký nápad mi prišiel znova o osem rokov neskôr. Vnukla mi ho jedna konkrétna situácia — pekná, trochu smiešna, s jedným kolegom a stávkou, ktorú som s ním uzavrel. Je to jedna z mála pasáží v knihe, pri ktorých som sa pri písaní sám smial. Nechám si ju na kapitolu, kde patrí.

Rozdiel medzi vtedy a teraz je jednoduchý: vtedy som mal nápad bez príbehu. Dnes, keď mám hotových päť zo šiestich kapitol, mám takmer kompletný príbeh. Predošlú kapitolu som dopísal pred rokom, vlani v máji — vtedy príbeh ešte kompletný nebol. Kapitola, ktorú píšem teraz, je tá, v ktorej sa uzavrel úplne.

Prečo o tom teraz píšem

Keď som sedel nad touto časťou knihy, uvedomil som si niečo, čo som predtým nevidel tak jasne — že ten istý nápad môže dvakrát prejsť tou istou hlavou a znamenať dve úplne odlišné veci. Prvýkrát bol útekom pred vlastným životom. Druhýkrát bol uznaním, že ten život sa už dá povedať nahlas.

To je vlastne aj dôvod, prečo túto knihu píšem — nie preto, aby dokázala, že „všetko sa dá", ale preto, aby ukázala, čo to naozaj stálo.

Píšem o tomto v knihe — kapitola Život je krásny, podkapitola Všetko sa dá.

Prvý krok

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Fri, 07 Aug 2026 00:00:00 +0000

8. jún 2020. O pol dvanástej stála tá krabica na schodisku. O piatej poobede stál pás v obývačke.

944,90 €. Stodesať kíl železa, ktoré vie ísť dvadsaťdva kilometrov za hodinu.

Vedel som, že so sebou musím niečo robiť. Ale nechcelo sa mi zase začať cvičiť. Tak som išiel najjednoduchšou cestou, ktorou som vtedy bol schopný ísť. Pätnásť minút chôdze denne. Ničoho viac som vtedy nebol schopný. O tri dni som sa postavil na váhu. 155,3 kg.

Prvé tri mesiace šlo dole deväť kíl. Ďalších jedenásť mesiacov tri.

Píšem o tomto páse v knihe — kapitola "Vzostup z tieňa minulosti", podkapitola "Každý krok má svoj význam"

Prvý zápis

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Tue, 04 Aug 2026 00:00:00 +0000

19. august 2021, 16:06. Sedím vo Fabii, otočím sa a niekto ma odfotí. Brucho o volant, pás cez neho. Nepózoval som, nechystal som sa. Takto vznikajú fotky, na ktorých je človek naozaj vidieť.

Keď ju dnes niekomu ukážem, povie to isté: takto vyzeral, keď bol na dne.

Nebol.

Štyri dni predtým, 15. augusta o 9:56 ráno, som stál na váhe. 143,2 kg. V tej chvíli som už mal dvanásť kíl dole.

Najviac som vážil 11. júna 2020. 155,3 kg. Bolo to prvé váženie po dvoch rokoch, keď som sa nevážil vôbec, lebo som vedieť nechcel.