Zápisky — Jozef Môstka

Ja môžem

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Mon, 14 Sep 2026 00:00:00 +0000

Táto fotka je z 10. septembra 2023. Vtedy som prvýkrát v živote stál vo vysokých horách.

Mal som 36 rokov a vážil 111 kíl. To je číslo, ktoré dnes vyzerá hrozivo, ale v tom momente znamenalo, že som za sebou mal 44 kíl dole. A hlavne znamenalo, že som konečne mohol.

Tri hodiny do kopca

Celou cestou sa mi v hlave opakovala jedna veta. Nebolo to nič vymyslené, neprišiel som na ňu po ceste domov. Bola tam počas chôdze a čím vyššie sme boli, tým hlasnejšia bola.

Ja môžem.

Ja môžem stúpať do kopca v Tatrách tri hodiny v kuse a stále vládzem. Vôbec nie som unavený.

Človek, ktorý vážil vyše stoštyridsať kíl a večery trávil pred telkou, si takú vetu nepovie len tak. Tá veta nie je o výkone. Je o tom, že telo zrazu robí to, čo mu poviete, a nie to, čo vám dovolí.

Túto myšlienku si pamätám presnejšie než trasu.

Prvýkrát s neznámymi ľuďmi

Bol to môj prvý výlet s KST Nižná. Prvýkrát v živote som išiel niekam s ľuďmi, ktorých som vôbec nepoznal.

Pre niekoho je to bežná vec. Pre mňa to bola najväčšia bariéra celého dňa — väčšia než prevýšenie.

Celý život som o sebe hovoril, že som beznádejný introvert. Že medzi ľudí nepatrím, že ma to vyčerpáva, že to jednoducho nie je moja vec. Považoval som to za vlastnosť. Za niečo, čo je dané a s čím sa nedá nič robiť.

Ten deň som zistil, že to nie je pravda.

Nie som introvert. Ja som len nikdy nestretol ľudí, s ktorými by som mal čo zdieľať.

A ako aj. Donedávna ma zaujímala telka, počítač a stav vymytého mozgu. S kým sa mám o tom rozprávať? O čom sa má taký človek baviť? Tie roky som si vysvetľoval mlčaním svojej povahy, pričom to bolo mlčanie človeka, ktorý nemá čo povedať, lebo nič nerobí.

Keď zrazu idete s niekým päť hodín do kopca, máte spoločnú tému automaticky. Ste na tom istom chodníku, v tom istom počasí, s tou istou únavou. Reč príde sama.

Čo sa zmenilo

Hory mi zmenili pohľad na svet. Neznie to ako veľký objav, ale pre mňa to bol.

Do septembra 2023 môj svet tvorili štyri steny, dve mačky a práca. Po septembri 2023 v ňom boli aj ľudia, ktorí mi písali, kam sa ide najbližšie, a scenéria, ktorá ma dostávala na každom kroku.

Bolo to nesmierne šťastné obdobie a viem presne, kedy sa začalo.

Vtedy som ešte netušil, že o necelé dva roky budem stáť na Elbruse. V tej chvíli by ma to ani nenapadlo. Stačilo mi, že som prišiel hore a že som nebol unavený.

Píšem o tomto v knihe — kapitola Mozaika života, podkapitola Hora, ktorá ma prijala.

Víkend, počas ktorého som nenapísal ani slovo

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Fri, 11 Sep 2026 00:00:00 +0000

Cez víkend som bol s kamarátmi na festivale Slnko na skalách. Celý sa nesie v téme extrémnej turistiky — prednášky ľudí, ktorí niekam došli po svojich, a program, ktorý s tým súvisí. Keďže mne turistika zmenila život, nemohol som tam chýbať.

Zobral som si so sebou prácu.

O termínoch

Rukopis má byť hotový v polovici novembra. Nikto mi ten termín nedal, stanovil som si ho sám, lebo bez hotového rukopisu sa nedá spustiť nič ďalšie — ani redakcia, ani sadzba, ani kampaň. Z toho mi vychádza tempo kapitola a pol týždenne.

Ten týždeň predtým som napísal jednu. Takže som mal manko ešte pred odchodom a povedal som si, že si to na festivale doženiem. Kde je lepšie miesto na písanie knihy ako v lese pod skalami.

Toto je klam, ktorému som uveril úplne dobrovoľne.

O spaní v hamaku

Chcel som si prírodu užiť naplno, tak som nespal v stane. Zavesil som si hamak medzi dva stromy, s výhľadom priamo na oblohu. Aj to som si zdôvodnil prácou — že to bude inšpirácia na ďalší deň písania.

A poviem vám, že keď zaspávate v lone prírody, počujete veci, ktoré v rušnom meste nezačujete nikdy. Lúčne koníky. Vietor v korunách. Sieť sa pod vami pomaly hojdá a nad vami sú hviezdy.

O tretej ráno začalo pršať. Nič dramatické — rýchlo som roztiahol plachtu nad hamak a spal ďalej. Ešte chvíľu som počúval, ako kvapky dopadajú na plachtu a ako vietor naráža do stromov, a potom som zaspal znova.

Ráno som mal notebook úplne suchý a úplne nepoužitý.

O tom, prečo som nič nenapísal

Lebo som si užíval prírodu, venoval sa kamošom a chodil na program. To je celé vysvetlenie a nemám k nemu čo dodať.

Kúsok ma to hnevá a kúsok nie. Písanie knihy o tom, ako som sa naučil žiť, sa dá dostať do bodu, keď vám bráni žiť. Ten víkend bol presne to, o čom kniha je — a keby som ho presedel nad klávesnicou, bolo by to trochu smiešne.

To ale nemení fakt, že mám manko. Pol kapitoly, presne. Doháňam to tento týždeň.

O prednáške, ktorá ma dostala

Najviac ma zasiahli Michal Tlelka a Sofia Bočeva a ich rozprávanie s názvom 215 dní pešo naprieč Himalájami.

Nepálsky Great Himalaya Trail meria 1 700 kilometrov a hovorí sa mu najťažší trek sveta. Za celú históriu ho prešlo asi sto ľudí. Michala napadlo rozšíriť ho o dve ďalšie krajiny a prepojiť najzápadnejšiu osemtisícovku, Nanga Parbat v Pakistane, cez Indiu a Nepál s tou najvýchodnejšou, Kančenčongou.

Prvých tristo kilometrov v Pakistane šiel sám. Potom sa k nemu pridala Sofia a spolu to dokráčali až do základného tábora pod Kančenčongou.

Od mája do Vianoc. Viac než 3 600 kilometrov. 160-tisíc výškových metrov. 62 vysokohorských sediel, z ktorých dvadsať bolo nad päťtisíc metrov.

O malých príbehoch

Sedel som na tej prednáške a napadlo mi, na čo sa vlastne hrám so svojím malým príbehom. Oni prešli najvyššie pohorie sveta. Ja som schudol a prestal brať.

Chvíľu ma to držalo a potom mi došlo, že nemusím prejsť Himaláje, aby som niekoho oslovil.

Michal so Sofiou inšpirujú mňa. Nikdy nepôjdem tam, kde boli oni, a aj tak som z toho večera odchádzal iný, než som prišiel.

Presne tak si aj môj príbeh nájde svojich ľudí. Nebude ich toľko a nebudú to tí istí — ale niekde je človek, ktorý sedí doma medzi štyrmi stenami a hovorí si, že je to normálne. A možno mu tá kniha zmení život tak, ako som si ho zmenil ja sám.

Kvôli tomu ju píšem.

Pol kapitoly dlžím. Doháňam to tento týždeň.

Desať rokov som si myslel, že na tom obraze je napísané niečo iné

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Mon, 07 Sep 2026 00:00:00 +0000

Túto fotku som odfotil 8. júna 2014. Je to moja vtedajšia izba — gauč, skriňa, budík na stolíku. A nad gaučom obraz, ktorý som si dal namaľovať pár mesiacov predtým.

Nebolo za tým nič hlboké. Chcel som, aby to u mňa vyzeralo krajšie. Na Facebooku som našiel miestnu maliarku, Zuzanu Kolaďovú, a napísal jej. Poslala mi návrhy toho, čo by mi vedela nakresliť, a keď som medzi nimi zbadal strom, bolo rozhodnuté. Bonsaje ma fascinovali odjakživa, ako asi každého.

Na predlohe boli po okrajoch akési nápisy a v tej chvíli ma napadlo, že to posuniem o úroveň vyššie. Nechcem tam mať ozdobu, chcem tam mať vetu. A chcel som ju v hieroglyfoch.

Vygooglil som si profesora, ktorý sa venuje starým jazykom, napísal mu mail a poprosil ho, či by mi s prekladom nepomohol. Odpísal, že hieroglyfom sa nevenuje — ale ak chcem, spraví mi to v klinovom písme.

Súhlasil som. Dokument, ktorý mi poslal, má dátum 20. januára 2014 a mám ho dodnes. Je v ňom tá istá veta v troch podobách: ugaritsky, hebrejsky a akkadsky. Pri hebrejčine je aj prepis do latinky, takže sa dá prečítať aj bez znalosti písma. Na obraz išla akkadská verzia, klinovým písmom. Obraz je na zadnej strane podpísaný a datovaný 2/2014, takže Zuzana ho maľovala mesiac po tom, ako mi prišiel preklad.

Prečo práve tá veta

Bol som vtedy úplne stratený. V živote som nemal nič okrem práce a programovania. Žiadnych kamarátov. Prácu, telku a jedlo — to boli tri veci, ktoré tvorili môj deň, a nič medzi tým.

Ráno som si nastavoval dvadsať budíkov. Nie dva, nie päť. Dvadsať. Inak som sa z postele nezdvihol.

A práve v tom období som sa po dvoch rokoch vrátil k pervitínu. Nebola to prvá skúsenosť, to je podstatný rozdiel — bol to návrat k niečomu, o čom som už vedel, čo mi robí. Nevedel o tom nikto. Ani rodina, ani ľudia v práci. To ma ťažilo zo všetkého najviac. Nie samotné branie, ale to, že som s tým bol sám.

Do takéhoto stavu som si vybral vetu na stenu.

Čo som si roky myslel, že tam je

Že je tam niečo o pomáhaní druhým. Buď „pomôž sám sebe a pomôžeš ostatným", alebo „pomôž iným a pomôžeš sám sebe". Presné znenie som si nepamätal, ale bol som si istý, že je to o dávaní.

Cez víkend som ten starý dokument otvoril znova a prečítal si ho poriadne.

Hebrejská verzia znie ʿazor li, taʿazor lecha. To „li" znamená mne. To „lecha" znamená tebe. Ugaritská verzia je postavená úplne rovnako.

Pomôž mne a pomôžeš sebe.

Nie druhým. Mne.

Čo to znamená

Človek, ktorý o svojom probléme nepovedal ani jednému živému človeku, si zavesil nad gauč prosbu o pomoc. V prvej osobe. Priamu.

A dal ju napísať tak, aby ju nikto neprečítal.

Najzvláštnejšie na tom je, že to nebol ani môj nápad. Ja som chcel hieroglyfy. Klinové písmo navrhol profesor, lebo hieroglyfom sa nevenoval. Takže ten úkryt sa stal ešte dokonalejším náhodou — písmo, ktoré na Slovensku prečíta možno pár desiatok ľudí, a ja medzi nimi nie som.

Nie som človek, ktorý by v tomto videl osud. Nemyslím si, že mi to niekto poslal. Myslím si len to, že som vtedy prosil o pomoc jediným spôsobom, aký som si vedel dovoliť — takým, pri ktorom nehrozilo, že ma niekto počuje. A že som si potom tú prosbu v hlave prepísal na niečo neškodnejšie a desať rokov s tou verziou žil.

Trvalo ďalších šesť rokov, kým som o pomoc požiadal nahlas.

Obraz mi visí v obývačke dodnes.

Píšem o tomto v knihe — kapitola 1, podkapitola Smútok na duši.

O pervitíne vtedy nevedel nikto

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Fri, 04 Sep 2026 00:00:00 +0000

Túto fotku spravila teta Majka 22. februára 2019, pár minút predtým, než sme vyrazili na ples. Navrhla mi, aby som išiel s nimi. Prišlo mi to ako pozvanie zabaviť sa a prijal som.

Tému kostýmov som nevymyslel ja. Ku kostýmu som nepriložil ruku. Nič. Len som sa nechal zviezť na vlne — presne tak, ako som vtedy fungoval vo všetkom ostatnom. Žiadna vedomá aktivita, žiadna námaha. Keď sa o všetko postarajú ostatní, je vymýšľanie kostýmu zábava.

Brucho na tom kostýme je vypchaté. Len trochu. Zvyšok nie.

Nakoniec som išiel, so sesternicou, a celkom som sa pobavil. Dokonca som si zatancoval. Nikdy predtým som netancoval — a ani to, čo som robil ten večer, sa tancom nazvať nedalo. Ale vtedy som si to myslel.

Chodil som vtedy do práce. Repetitívnej, ale chodil. Sedel som medzi kolegami, rozprával sa s nimi, chodil na obedy. Nebol som zavretý doma. Zavretý bol iba večer — štyri steny, dve mačky, čipsy a nejaký seriál. Občas fľaša vína so známou, ktorá ma ťahala dole viac, než som si pripúšťal. Vďaka nej som sa vlastne vrátil k pervitínu.

O tom nevedel nikto. Chcem to napísať presne, lebo je to podstatné: v tom čase nevedel o mojej pervitínovej minulosti ani jeden jediný človek. Ani rodina. Ani teta Majka, ktorá ma na ten ples volala. Ani ľudia, s ktorými som sedel v kancelárii.

Koľko som vtedy vážil, neviem. Boli to tie dva roky, keď som sa prestal vážiť úplne. Mám doma presný záznam každého váženia od 15. júla 2020 — dátum, číslo, všetko. Pred týmto dátumom nemám nič. Nie preto, že by som zápisy stratil. Preto, že som na váhu nestúpil. Človek, ktorý sa neváži, nemusí vedieť, kde je.

Fotiek z toho obdobia mám štyri alebo päť. Toto je jedna z nich.

Nepamätám si, čo som si pri nej vtedy pomyslel. Možno nič. Dnes mi pri nej napadá, že takto som si predstavoval svoju budúcnosť — smútok schovaný za masku, ktorú si ani sám nevyrobím.

Nikto na tej fotke nevidí, čo bolo predtým a čo bude potom. Vidieť je len chlap v červených trakoch, ktorý sa usmieva.

Čo mi redaktorka vyčítala na prvej kapitole

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Wed, 02 Sep 2026 00:00:00 +0000

Prvá redakčná spätná väzba

Mať hotový rukopis je jedna vec. Ku knihe je odtiaľ ešte ďaleko.

Keď dopíšete poslednú vetu, máte pocit, že máte hotovo. Nemáte. Máte surovinu. Potom prichádza rad fáz, o ktorých som pred dvoma rokmi nevedel vôbec nič: redakčná úprava, jazyková korektúra, sadzba, obálka, tlač. A tá prvá je z nich najnepríjemnejšia.

Redakčná úprava neznamená opravovanie preklepov — to je až korektúra a robí ju iný človek. Redaktorka rieši, či text funguje. Či sedí stavba kapitoly, či sa niekde nenudíte, či to, čo chcem povedať, naozaj hovorím. Prečíta si rukopis a potom vám povie, ako zle vaša kniha vyzerá. Že obsahovo je to zaujímavé, že to má silu — ale takto to von ísť nemôže. Ani náhodou.

Ako sa to začalo

Prvýkrát som to zažil pred rokom. Rukopis som poslal do vydavateľstva Publico. Prečítali ho celý a ozvali sa mi vcelku pozitívne. Zároveň napísali, že bude treba veľa prepisovať.

Vtedy som mal čerstvo dopísanú poslednú kapitolu. Bol som na konci síl a keď som si predstavil, koľko roboty ma ešte čaká, prestalo sa mi chcieť. Zavrel som dokument a nechal to tak.

Prešiel rok. Dal som rukopis prečítať najbližším a tí mi povedali jednu vetu, ktorá to celé znova naštartovala: že to nemá zostať v šuplíku.

Tak som ho oprášil. Vygooglil som si redaktorov, napísal pár mailov. Väčšina sa neozvala. Jednej z nich som poslal ukážky a tie sa jej páčili — dokonca mi napísala, že vidí miesta, kde by som to mohol napísať ešte surovejšie. To bola veta, po ktorej som vedel, že s ňou chcem skúsiť pracovať. Dohodli sme sa na skúšobnej redakcii jednej kapitoly. Ona uvidí, či to má zmysel. Ja uvidím, či si rozumieme.

Minulý týždeň mi poslala komentáre. Dnes som si k nim sadol.

Ako taká spätná väzba vyzerá

Predstavoval som si zoznam. Nie je to zoznam. Je to dokument s mojím textom, do ktorého sú po stranách vpísané poznámky — niekde jedna veta, niekde celý odsek. Miestami mi rovno napísala, ako by tú pasáž preformulovala, aby som videl rozdiel a mohol porovnať. Nie preto, aby to za mňa napísala, ale aby som pochopil, o čom hovorí.

Väčšina komentárov nie je o štylistike. Sú o tom, čo v texte chýba.

Čo mi vyčítala

Príliš rýchlo odbavené momenty. Toto je najväčšia slabina. Najdôležitejšie udalosti mám zhrnuté v pár vetách. Prvá dávka. Vznik závislosti. Strata kontroly. Začiatok liečby. Všetko prebehne tak rýchlo, že to čitateľ ani nestihne prežiť. Napísala mi, že práve tieto miesta by si pýtali konkrétnu scénu — nie zhrnutie.

Úvod, ktorý prezradí celú kapitolu. Kapitolu otváram kurzívou. Lenže tá kurzíva povie celý oblúk dopredu a hlavný text potom tú istú cestu absolvuje ešte raz. Navrhla mi, aby úvod napätie budoval, nie ho vopred rozpúšťal.

Opakovanie tých istých postupov. Toto ma prekvapilo najviac, lebo som si to vôbec neuvedomoval. Krátke osamostatnené vety. Konštrukcie „nie... nie... ale...". Stále dokola „a ja...". Metafory tmy, svetla, dna, hlasu a ticha. Keď je toho v jednom odseku priveľa a všetko má rovnaký dramatický dôraz, výsledok pôsobí vykonštruovane. Presne opak toho, čo chcem.

Vety, ktoré si protirečia. Na dvoch miestach som napísal niečo, čo znamená takmer opak toho, čo som chcel povedať. Pri písaní som to nevidel ani raz. Ona to našla za jeden večer.

Zoznam namiesto zážitku. Jeden odsek je vymenovanie pojmov — bludy, strach, kolaps, diagnóza. Pomenoval som to, ale neukázal. A tie odseky, ktoré nasledujú, to ukazujú veľmi presvedčivo. Takže ten zoznam ich len oslabuje.

Najslabší je záver. Po veľmi konkrétnych a nepríjemných zážitkoch text skĺzne do všeobecných motivačných viet. Napísala, že sú pravdivé, ale zameniteľné s hocijakým iným príbehom. To ma trafilo najviac. Presne tomu som sa chcel vyhnúť a aj tak sa mi to stalo — a na tom mieste, kde to najviac vidieť.

Čo ma čaká

Pol roka práce, ktorá nie je písanie, ale prepisovanie. To sú dve rôzne veci a to druhé je ťažšie.

Šiestu kapitolu musím dopísať. Zvyšných päť musím prejsť s vedomím, že tie isté chyby v nich budú tiež — Lenka mi to pri viacerých komentároch napísala výslovne: „to je v celom texte". Takže to nie je oprava jednej kapitoly, ale zmena spôsobu, akým píšem.

Konkrétne: vrátiť sa k miestam, ktoré som odbavil zhrnutím, a napísať ich ako scénu. Doplniť fakty, ktoré mám v hlave, ale nie na papieri. Rozbiť opakujúce sa vetné konštrukcie. Škrtnúť závery, ktoré znejú ako plagát.

Potom bude nasledovať jazyková korektúra od iného človeka, sadzba, obálka, tlač. Ale to je až potom.

Dnes som pri tom sedel niekoľko hodín a opravil možno tri strany.

Je to ťažké. A keď si predstavím, čo ma čaká najbližší polrok, neviem, ako sa mám cítiť. Ale aj tak sa teším. Moc sa teším. Asi som naivný.

Stačí zvládnuť len dnes

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Mon, 31 Aug 2026 00:00:00 +0000

Počas mojej transformácie mi Mino jedného dňa povedal: „Skúsiš box?“

Moja prvá reakcia bola taká, ako všetko ostatné: nemožné. Ja a box? Ale nechal som si to prejsť leňivou hlavou. Nejako to tam usadlo.

Keď som sa nakoniec rozhodol, že to skúsim, nemal som ilúzie. Vedel som, že to bude bolieť. Päťdesiat minút intenzívneho pohybu bez prestávky — to nie je niečo, čo by ľahko zvládlo moje telo.

Prvý tréning bol presne taký, ako som si ho predstavoval. Päťdesiat minút, ktoré sa zdali ako päť hodín. Popritom som si hľadal výhovorky — prečo som sem prišiel, že sem nepatrím, že by som mal radšej ostať pri činkách, kde sa nikto na mňa nepozeral a kde som nebol v strede sály.

Ale čo ma najväčšmi dostalo, boli tie hodiny na stene. Zakaždým, keď som sa na ne pozrel, vedel som presne, koľko bolesti ešte musím vydržať. Ešte 30 minút. Ešte 20. Ešte 15. To číslo sa znižovalo, ale neuľahčovalo to nič. Skôr to bolo horšie — vedel som, že sa nemôžem vyhovoriť, že ten čas je reálny a že ho musím prejsť.

Keď bol koniec, bol som na seba hrdý. Nie preto, že som sa zmenil a budem lepší zajtra. Nie preto, že toto bol začiatok čohosi veľkého. Bol som hrdý len preto, že som to zvládol dnes. Dnes, keď sa mi nechcelo. Dnes, keď som vedel, že môžem odísť a nikto ma za to nebude súdiť.

Šiel som domov s presvedčením, že zvládnuť dnes je všetko, čo potrebujem.

O pár rokov neskôr

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Fri, 28 Aug 2026 00:00:00 +0000

Pred pár rokmi som sa chcel prihlásiť na zoznamku. V tom čase som bol obézny a vedel som presne, čo sa bude diať — nikoho nezaujmem. Tak som išiel hľadať fotografa. Niekoho, kto by ma nafotil „v lepšom svetle“. Vedel som, že to nebudem ja. Vedel som, že robím zo seba niekoho iného. A aj tak som to chcel.

To je presne to, o čom píšem v knihe — ako som sa klamal. Ako som klamal sebe aj všetkým okolo mňa.

Teraz je to inak. Vydávam knihu a potrebujem fotky. Nie pre zoznamku. Pre web, pre médiá, pre ľudí, ktorí budú čítať o tom, ako som si presne tie roky klamal.

Keď niekto pôjde na mostka.sk, uvidí tam dve fotky — starú, kde mám 155,3 kg a bral som pervitín, a dnešnú. Má to potenciál ho zaujať alebo ho odradiť. Oboje je OK.

Tak som išiel hľadať fotografku. Často som v Česku u svojej priateľky, ale fotografka, ktorá ma zaujala, bola štyridsať kilometrov ďalej. Tá voľba vyhrala. Keď som prišiel do jej štúdia, ako prvú vec sa ma spýtala: čo si predstavujem?

Nečakal som to. Chcel som, aby to bolo prirodzené. Ale ona mi povedala, že to tak nefunguje — keď sa ideš dať odfotiť, musíš mať predstavu. Tak sme si sadli a scrollovali Pinterest. Keď sa mi páčila nejaká fotka, snažili sme sa ju napodobniť.

Počas fotenia som sa cítil uvoľnený a pokojný. Trochu som sa bál, aby som sa tam príliš neusmieval — viem, že keď sa usmejem, pôsobím naivne. Ale tiež som nechcel mať na všetkých fotkách vážnu tvár. Bol som si vedomý všetkých tých vecí naraz, a niekedy je to vlastne oslobodzujúce — keď vieš, na čo si dať pozor, môžeš s tým pracovať.

Týždeň nato bolo hotovo. Sedem fotiek. Som s nimi úplne spokojný.

Rozdiel oproti zoznamke? Tentoraz som sa neklamal. Tentoraz som bol len sám sebou — presne taký, aký som. A tie fotky to ukazujú.

Rovnaké kopce, iný človek

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Wed, 26 Aug 2026 00:00:00 +0000

Bolo to len tak, mimochodom, počas cvičenia. Mino povedal niečo v zmysle: večer sa pôjdeme prejsť na Skalku. Ako keby to bola úplná maličkosť.

Ja som na žiadnom kopci nebol od chvíle, čo som skončil školu. Nie na Skalke, nikde. Nevedel som si predstaviť, čo to bude znamenať, ako to bude ťažké. Nejaký tušák som ale mal — preto sa mi tam moc nechcelo. Išiel som napriek tomu.

Skalka pri Medvedzí je malý kopček pod Javorovým vrchom. Bežne naň vyjdú aj deti na nedeľnú prechádzku. Keď sme k nej prišli, ja som mal dosť. Chcel som sa otočiť a ísť naspäť. Mino povedal len: poď ešte kúsok. A ja som išiel — ale fakt len kúsok.

Nezdá sa to. Je to obyčajný kopček, žiadna hora, žiadny výkon, o ktorom by sa dalo rozprávať. Ale presne to ukazuje, v akej beznádeji som vtedy žil. Ako úplne stratený som bol — v tele, ktoré ma nechcelo poslúchať, aj v hlave, ktorá si nevedela predstaviť, že by to mohlo byť inak. O tomto, a o omnoho viac, je celá prvá polovica knihy.

Prvý záznam z inteligentnej váhy, ktorú som si vtedy kúpil, mám z 9. novembra 2017: 106,5 kg. Medzi tým večerom na Skalke a tým číslom je pol roka driny.

Tá driny sa nedá zhrnúť do vety o pokroku. Bola to séria večerov, keď som nechcel ísť, a išiel som. Presne ako ten prvý.

Koľko stojí vytlačiť knihu? 14 ponúk

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Mon, 24 Aug 2026 00:00:00 +0000

Kniha bude existovať fyzicky, takže ju niekto musí vytlačiť. A keďže vydávam vlastným nákladom a kampaň potrebuje presnú cieľovú sumu, potreboval som presné ceny vopred — nie odhad.

Napísal som štrnástim slovenským tlačiarňam, od Bratislavy po Košice. Neposlal som hromadný mail — každá dostala vlastný dopyt s desiatimi konkrétnymi otázkami: cena za 200, 300 a 500 kusov, cena dotlače o pol roka, dodacia lehota, formát podkladov, príplatok za farebnú prílohu, doprava na Oravu, možnosť vzorky pred tlačou.

Zadanie bolo pre všetky rovnaké: A5, mäkká lepená väzba V2, čiernobiele vnútro na ofsetovom papieri, plnofarebná obálka s matným laminom, 16-stranová farebná fotopríloha na kriede.

Najlacnejšia ponuka na 500 kusov: 1 345 €. Najdrahšia: 2 202 €. Rozdiel 857 €, teda 64 percent — za identickú knihu. Jedna tlačiareň mi poslala cenu s nesprávnou DPH: 23 % namiesto 5 %, ktoré na knihy platia od roku 2025. Iná mala v ponuke zjavný preklep — 300 kusov u nej vychádzalo drahšie než 500. Bez porovnania by som ani jedno nevedel odhaliť.

Najväčšie prekvapenie ale nie je v cenách tlače. Tlač tvorí menej ako polovicu toho, čo vydanie knihy reálne stojí. K nej sa pridáva sadzba, teda zalomenie textu do finálnej podoby strán (220 – 400 €), návrh obálky (od 100 €), jazyková korektúra (1,5 – 3,5 € za normostranu — normostrana je 1 800 znakov, štandardná miera rozsahu textu) a samostatná redakčná úprava. Redakcia a korektúra sú dve rôzne remeslá a majú ich robiť dvaja rôzni ľudia — to som pred pol rokom tiež nevedel. A potom poštovné: rozposlať 200 kníh cez tlačiareň stojí zhruba dvojnásobok toho, čo cez zásielkové firmy.

Popri tom som sa naučil slovník, o ktorom som netušil, že existuje. Spadávka: presah grafiky tri až päť milimetrov za okraj strany, aby po oreze nevznikol biely prúžok. Nátlačok: skúšobný výtlačok pred spustením celého nákladu. PUR lepidlo: pružnejšie než bežné, kniha sa lepšie otvára — a potrebuje 48 hodín schnúť, kým smie z tlačiarne von.

Definitívnu tlačiareň vyberiem, až keď budem po kampani vedieť reálny náklad. Ponuky majú platnosť len pár týždňov, takže sa k tomu ešte vrátim. Zatiaľ platí jedno: kniha sa dá vytlačiť za rozumné peniaze — ak si človek dá tú robotu a spýta sa viac než jednej tlačiarne.

Mýtus o tichu na útulni

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Fri, 21 Aug 2026 00:00:00 +0000

V sobotu, 15. augusta, som sa vybral peši z Medvedzia na Útulňu pod Magurkou. V batohu notebook, v hlave jeden cieľ: napísať kus knihy niekde inde než za vlastným stolom.

V stredu som tu písal o tom, ako som si vôbec prvýkrát sadol písať mimo domova — v kaviarni, s čajíkom a notebookom, keď som čakal na Hanku. Útulňa bola ďalší krok toho istého experimentu, len o čosi vyššie a o čosi ďalej od civilizácie.

Predstava bola jasná — hora, ticho, nikto naokolo. Realita bola úplne iná. Cestou som stretol ľudí zo Žarnovice, ktorí sa ma pýtali, čo tu robím s notebookom uprostred lesa. Povedal som im pravdu: hory mi zmenili život, tak som si myslel, že trošku z ich atmosféry dostanem do knižky. A oni neboli poslední. Za celý deň sa cez útulňu prehnalo toľko ľudí, že som mal pocit, akoby som si sadol písať na lavičku pri hlavnej ceste, nie do hôr. S takmer každým som prehodil aspoň pár slov — kto ste, odkiaľ, kam idete, čo tu robím ja.

Je to vec, na ktorú som predtým vôbec nemyslel. Keď si predstavíte, že pôjdete písať knihu na miesto ako útulňa, predstavíte si samotu. V skutočnosti je to jedno z najfrekventovanejších miest, aké poznám — a to ma prekvapilo viac než čokoľvek iné z toho dňa.

Napriek tomu — alebo možno práve preto — som popoludní, okolo jednej, mal hotovo. Najdlhšiu a najsurovejšiu časť knihy, akú som doteraz napísal. Nebudem tu prezrádzať, o čom presne je; to patrí knihe, nie zápisníku o písaní. Poviem len toľko, že to bola kapitola, ktorú som so sebou nosil dlho, a písať ju obklopený cudzími ľuďmi, ktorí sa so mnou rozprávali o úplne bežných veciach, bol zvláštny kontrast. Možno presne ten, ktorý som potreboval.

Zbalil som notebook, naposledy sa obzrel na útulňu a vydal sa dolu. Cestou som si uvedomil jednu vec: knihu som si predstavoval písať v tichu. Nakoniec vzniká uprostred ľudí — v kaviarni, na útulni, všade tam, kde som si myslel, že budem sám, a nebol som.

Deň, keď som sa zahral na spisovateľa

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Wed, 19 Aug 2026 00:00:00 +0000

6. január 2025, pondelok, 11:11. Tak to stojí v rohu obrazovky na fotke, ktorú som si v ten deň spravil v kaviarni.

Čakal som v meste na Hanku, kým skončí v práci, a náhodou som mal so sebou notebook. Tak som si zašiel do kaviarne, objednal čaj a povedal som si: zahrám sa na spisovateľa. Kto by sa aspoň raz nechcel cítiť ako skutočný spisovateľ? Sedieť v kaviarni pri čajíku a písať knižku?

Prvé podkapitoly som napísal už začiatkom decembra 2024, doma. Toto bolo prvý raz, čo som písal niekde inde než za vlastným stolom. A práve v tej kaviarni som dopísal poslednú podkapitolu prvej kapitoly. Kapitola sa volá Život domaseda a tá podkapitola Bod zlomu.

Píšem v nej aj o videu, ktoré ma vtedy nakoplo — Shia LaBeouf, „Just Do It". Ak ste ho videli, viete, že znie divne, afektovane a neuveriteľne. Chlap kričí do kamery, aby ste si šli za svojím snom. Lenže mne sa vtedy stalo mantrou, ktorú som presne v tej podobe potreboval.

Sen sedieť v kaviarni a písať knihu som pritom nikdy nemal. Splnil sa mi sen, ktorý som si nesníval. Takých splnených nevysnívaných snov opisujem v knihe viac, hlavne v neskorších kapitolách — a sú to tie najlepšie veci, ktoré sa mi stali.

Ten najväčší z nich mi v ten deň prišiel po práci naproti. Zavrel som notebook a išli sme sa spolu prejsť do zámockého parku.

Štartové číslo 29 — prvé preteky

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Mon, 17 Aug 2026 00:00:00 +0000

17. september 2017. Beh Zubrohlavským chotárom, druhý ročník. Na štartovom čísle mám dvadsaťdeviatku a na fotke z cieľa držím v ruke medailu.

Pol roka predtým som začal cvičiť s trénerom Minom. Za tých šesť mesiacov išlo dole dvadsať kíl. Prvýkrát v živote som mal pocit, že sa hýbem správnym smerom — a tak som sa na preteky prihlásil spontánne. Veď už som predsa športovec.

Nebol som. Na trati som si nadával. Že na čo som sa to dal. Že na to nemám. Že celé to cvičenie, celé to chudnutie bol jeden veľký omyl. Do cieľa som dobehol takmer posledný. Mino tam čakal a podával mi ruku. Ja som sa zmohol len na jednu vetu: „Nikto mi nepovedal, že budeme behať kopce!"

Všetci ma chválili. Ja som z toho dobrý pocit nemal. Navonok úspech — dvadsať kíl dole, dokončené preteky, medaila. Vnútri som bol úplne stratený. Strachy z detstva ma ťahali dole aj vtedy, keď to zvonku vyzeralo, že vyhrávam.

Boli tam vtedy aj mamina s otčimom. Prvý a posledný raz ma mamina videla športovať. Nevedela, čo sa vo mne v ten deň deje. A ja som dnes rád, že to nevedela — a že ma videla dobehnúť do cieľa.

Kapitola, v ktorej o tomto dni píšem, sa volá Záblesk svetla, čo zmizol v tme. Ten názov nevznikol náhodou. Posledné váženia z toho obdobia mám zapísané z februára a marca 2018: 109,6 a 110,3 kg. Potom sa záznamy na dva roky končia. Ďalší zápis vo váhovom denníku je až z 11. júna 2020 — 155,3 kg. Medzi tými dvoma číslami sú dva roky, o ktorých budem písať inokedy.

Preteky z roku 2017 boli záblesk. To, čo prišlo po nich, je dôvod, prečo túto knihu píšem.

Tretia podkapitola

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Fri, 14 Aug 2026 00:00:00 +0000

Tento týždeň som napísal jednu z najťažších podkapitol celej knihy. V poslednej kapitole, ktorú práve píšem, ich bude viac — je to kapitola, kde sa všetko, čo som doteraz opísal, začína skladať dokopy.

Písal som o terapii, na ktorú som začal chodiť, pretože som neveril, že dokážem milovať. Nie preto, že by som o tom nikdy nepremýšľal — ale preto, že celý život som bol sám, a s tým prichádza presvedčenie, že to tak už zostane. Bál som sa, že moje city ostali pochované niekde v detstve, v chvíľach, ktoré žiadne dieťa nemá zažiť. O tom, čo presne sa vtedy dialo, je celá prvá kapitola knihy.

Táto posledná kapitola je iná. Nie je o tom, čo sa mi stalo, ale o tom, čo som s tým urobil o desaťročia neskôr — ako som sa na terapii pravidelne vracal k tomu istému miestu, k malému chlapcovi, ktorým som kedysi bol, a učil sa s ním byť v jednej miestnosti bez toho, aby som pred ním utekal.

Medovníky, o ktorých som už písal

Keď som dnes zverejnil fotku medovníkov, ktoré som piekol vlani v decembri, napísal som, že som pri nich premýšľal nad posledným terapeutickým sedením. Teraz viem, prečo mi to sedenie vtedy tak dlho zostalo v hlave — písal som práve o ňom. Keď som tú scénu túto zapisoval, mal som slzy na krajíčku. Presne také, aké som mal vtedy nad plechom pri rúre.

A hneď potom prišlo niečo iné — úsmev, aký som na tvári nemal už dlhšie. Nie preto, že by bolo všetko vyriešené alebo dokonalé. Ale preto, že som prvýkrát naozaj cítil, že je to v poriadku presne také, aké to je.

Čo z toho zostáva

Naučil som sa pri písaní tejto podkapitoly veľa — o tom, ako sa človek dokáže vracať na to isté miesto znova a znova, kým sa z bolesti nestane len spomienka, nie rana. Všetko, čo som sa naučil, je dnes zapísané v tretej podkapitole poslednej kapitoly knihy.

Táto pasáž je z kapitoly Démon, ktorý zmenil všetky masky, podkapitoly Návrat k malému Jožkovi (pracovný názov podkapitoly, ešte sa môže zmeniť).

Teta Majka a diera v ľade

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Tue, 11 Aug 2026 00:00:00 +0000

januára 2021 som stál po pás v studenej vode zamrznutého jazera, s kusom ľadu v rukách, obklopený ľuďmi, s ktorými som sa v tú zimu pravidelne stretával pri otužovaní. Na fotke to vyzerá jednoducho — chlap v ľade, trochu úsmevný záber. Za ňou je ale kus cesty, ktorý stál za rozprávanie.

Prvý vstup do ľadovej vody bol iný. Bol som tam, so strachom aj s hanbou za vlastné telo. Tento deň, o niečo neskôr, som už súčasťou skupiny — a to je presne to, o čom je táto časť knihy.

Za celým tým začiatkom stojí moja teta Majka. V období, keď som bol na dne — fyzicky ťažký, vnútorne rozbitý — ma prijímala presne takého, aký som bol, bez podmienok. Nikdy netlačila, len ma jemne posúvala smerom k pohybu. Nakoniec ma dotlačila aj k prvému otužovaniu. Netušil som vtedy, že práve tento krok sa stane jedným z bodov zlomu celého príbehu.

Z toho prvého, strašidelného vstupu do ľadu sa postupne stalo niečo pravidelné — a s tým prišlo aj niečo, čo som predtým nezažil: pocit spolupatričnosti. Skupina ľudí, ktorým na mne záležalo, bola ostrým kontrastom k rokom osamelosti pred tým.

Súčasťou tejto cesty bola aj chvíľa, keď som si dovolil požiadať trénerku o pomoc — a bol som spočiatku odmietnutý. Namiesto toho, aby ma to zlomilo, ma to posilnilo. Uvedomil som si, že som si tento nový, skutočný život chcel chrániť. A že kľúčom k tomu, aby som v ňom napredoval ďalej, bolo naučiť sa hovoriť „áno" novým príležitostiam, aj keď sa báli.

Táto pasáž je z kapitoly Záblesk svetla, čo zmizol v tme, podkapitol Majka – môj najväčší oporný bod a Iskra, ktorá zapálila nádej.

Nápad, ktorý prišiel dvakrát

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Mon, 10 Aug 2026 00:00:00 +0000

Pred ôsmimi rokmi mi kolegovia v práci povedali, že by som mal napísať knihu. Sedeli sme spolu a ja som im rozprával, čo som dovtedy zažil — život na ulici, pol roka bez výplaty, ako som sa sám naučil programovať, hoci som v škole na kuchára prepadal. Bol som vtedy totálne stratený, občas som si dal pervitín. Nápad mi napriek tomu prišiel dobrý, aj keď s takým životom, aký som mal, by z toho vtedy bolo len fiasko.

Rovnaký nápad mi prišiel znova o osem rokov neskôr. Vnukla mi ho jedna konkrétna situácia — pekná, trochu smiešna, s jedným kolegom a stávkou, ktorú som s ním uzavrel. Je to jedna z mála pasáží v knihe, pri ktorých som sa pri písaní sám smial. Nechám si ju na kapitolu, kde patrí.

Rozdiel medzi vtedy a teraz je jednoduchý: vtedy som mal nápad bez príbehu. Dnes, keď mám hotových päť zo šiestich kapitol, mám takmer kompletný príbeh. Predošlú kapitolu som dopísal pred rokom, vlani v máji — vtedy príbeh ešte kompletný nebol. Kapitola, ktorú píšem teraz, je tá, v ktorej sa uzavrel úplne.

Prečo o tom teraz píšem

Keď som sedel nad touto časťou knihy, uvedomil som si niečo, čo som predtým nevidel tak jasne — že ten istý nápad môže dvakrát prejsť tou istou hlavou a znamenať dve úplne odlišné veci. Prvýkrát bol útekom pred vlastným životom. Druhýkrát bol uznaním, že ten život sa už dá povedať nahlas.

To je vlastne aj dôvod, prečo túto knihu píšem — nie preto, aby dokázala, že „všetko sa dá", ale preto, aby ukázala, čo to naozaj stálo.

Píšem o tomto v knihe — kapitola Život je krásny, podkapitola Všetko sa dá.

Prvý krok

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Fri, 07 Aug 2026 00:00:00 +0000

8. jún 2020. O pol dvanástej stála tá krabica na schodisku. O piatej poobede stál pás v obývačke.

944,90 €. Stodesať kíl železa, ktoré vie ísť dvadsaťdva kilometrov za hodinu.

Vedel som, že so sebou musím niečo robiť. Ale nechcelo sa mi zase začať cvičiť. Tak som išiel najjednoduchšou cestou, ktorou som vtedy bol schopný ísť. Pätnásť minút chôdze denne. Ničoho viac som vtedy nebol schopný. O tri dni som sa postavil na váhu. 155,3 kg.

Prvé tri mesiace šlo dole deväť kíl. Ďalších jedenásť mesiacov tri.

Píšem o tomto páse v knihe — kapitola "Vzostup z tieňa minulosti", podkapitola "Každý krok má svoj význam"

Prvý zápis

jozef@mostka.sk (Jozef Môstka) — Tue, 04 Aug 2026 00:00:00 +0000

19. august 2021, 16:06. Sedím vo Fabii, otočím sa a niekto ma odfotí. Brucho o volant, pás cez neho. Nepózoval som, nechystal som sa. Takto vznikajú fotky, na ktorých je človek naozaj vidieť.

Keď ju dnes niekomu ukážem, povie to isté: takto vyzeral, keď bol na dne.

Nebol.

Štyri dni predtým, 15. augusta o 9:56 ráno, som stál na váhe. 143,2 kg. V tej chvíli som už mal dvanásť kíl dole.

Najviac som vážil 11. júna 2020. 155,3 kg. Bolo to prvé váženie po dvoch rokoch, keď som sa nevážil vôbec, lebo som vedieť nechcel.