Nechal som počítač nakresliť môj vlastný život

Napísal som si program, ktorý zoberie knihu a spraví z nej film.

Prečíta text, sám si k nemu vymyslí obrázky, potom ich nakreslí, celú knihu načíta nahlas a z obrázkov a hlasu poskladá video. Človek si to potom pustí ako rozprávku, len že tá rozprávka je jeho vlastná kniha.

Ukážka hore je z môjho zápisku o obraze s klinovým písmom. Ten text poznáte, je to ten o vete, ktorú som mal roky na stene a nevedel som, čo v nej naozaj je.

Pôvodne som to staval pre inú vec, ale zafungovalo to natoľko, že to použijem aj na 7 rokov k životu.

Kde je háčik

Nechať počítač nakresliť jeden pekný obrázok dnes vie každý. Problém začne, keď ich potrebujete šesťsto a na všetkých má byť ten istý človek.

A u mňa je to ešte horšie, lebo ten človek som ja.

Počas tej knihy prejdem štyrmi rôznymi telami. Chudé dieťa. Potom chlap, ktorý schudol na stodesať a myslel si, že to má pod kontrolou. Potom stopäťdesiatpäť kíl a človek, ktorý sa prestal vážiť. A na konci znova chudý, ale už iný než ten prvý.

Keby to program nevedel, nakreslí mi na každom obrázku toho istého chlapa. A to je horšie, než keby nenakreslil nič — text by hovoril jedno a obrázok druhé.

Čo nefunguje

Prvé, čo človeka napadne: nakreslím si jeden obrázok seba a potom ho budem počítaču ukazovať ako predlohu.

Nefunguje to. Počítač si tú predlohu pri každom použití trošku prekreslí. Raz trochu iný nos, raz trochu inak posadené oči. Jednotlivo si to nevšimnete, ale po dvesto obrázkoch máte na papieri niekoho úplne iného. A čo je najhoršie, nemáte ako zistiť, kedy sa to pokazilo.

Je to ako keď si desať ľudí za sebou šepká vetu do ucha. Na konci z nej vyjde nezmysel a nikto nevie, kto ho spravil.

Čo funguje

Prestal som mu ukazovať obrázok a začal som mu to popisovať slovami.

Každá postava má u mňa dva popisy. V prvom je tvár — tvar, oči, obočie, nos, pleť, vlasy. Ten sa nemení nikdy. V druhom je telo a oblečenie a ten sa mení podľa toho, v ktorej časti knihy sme.

Takže tvár zostáva moja a mení sa len to, koľko vážim.

Je to presne to, čo by robil ilustrátor, keby knihu kreslil rukou. Mal by pri sebe nalepenú kresbu tváre, aby ju nezabudol, a k tomu poznámku, ako ten človek v tejto kapitole vyzerá. Ja som mu to len napísal do súboru.

Zaujímavé na tom je, že som tie fázy nemohol naviazať na vek. Medzi kapitolou, kde vážim stodesať, a tou, kde vážim stopäťdesiatpäť, sú dva roky a vyzerám ako iný človek. A medzi prvou a poslednou kapitolou je dvadsať rokov a váha je takmer rovnaká.

Takže nie vek. To, kde v príbehu práve som.

Veci, ktoré ma bavili najviac

Väčšinu času som strávil naháňaním chýb, ktoré by ma nikdy nenapadli.

Tanier namiesto hodiniek. V jednej knihe bol predmet opísaný ako čosi veľké asi ako vreckové hodinky. Počítač ho zaryto kreslil ako mosadzný tanier ležiaci na stole. Napísal som mu „malý". Nepomohlo. Napísal som „vreckový". Nepomohlo. Pomohlo až to, že som pri každom jednom obrázku musel dopísať, že sa to celé zmestí do dlane a že to nikdy, ale naozaj nikdy neleží na stole ako tanier.

Deti, ktoré starnú. Jedenásťročné dieťa mi vychádzalo ako pätnásťročné. Zakaždým. Ukázalo sa, že to nie je moja chyba — všetky tieto programy majú sklon kresliť deti staršie, než majú byť. Musel som mu vymenovať, čo nemá kresliť: žiadne dospelé proporcie, ale ani žiadne batoľa.

Slovo „on". Toto je moja obľúbená. Program si pri jednej nepomenovanej postave zapísal, že sa jej hovorí „on". O dve kapitoly neskôr narazil na úplne inú nepomenovanú postavu, tiež „on", spojil si ich a nakreslil ju s cudzou tvárou. Riešenie bolo hlúpe: povedal som mu, aby slová ako on, ona, muž a žena ignoroval.

Hlas, ktorý prestane čítať. Program, ktorý knihu načítava nahlas, občas uprostred odseku jednoducho prestane. Alebo vám text namiesto čítania zhrnie vlastnými slovami, ako keby ste sa ho na niečo pýtali. Musel som to riešiť tak, že si po ňom kontrolujem, koľko toho naozaj prečítal, a keď mu niečo chýba, poviem mu, nech to skúsi znova.

Slová, ktoré sa nesmú. Niektoré obrázky mi odmietol nakresliť. Nie preto, že by na nich malo byť niečo nevhodné — len sa mu nepáčili slová v zadaní. V jednom prípade stačilo vymeniť slová vyšetrenie, sestra, uniforma a sprchový záves a všetko bolo v poriadku.

Koľko to stojí a ako dlho to trvalo

Toto ľudí zvykne prekvapiť.

Jeden obrázok vyjde na jeden a pol centa. Jedna kapitola aj s dvadsiatimi piatimi minútami hovoreného slova stojí asi sedemdesiatosem centov. Celá kniha — šesťsto obrázkov a desať a pol hodiny zvuku — vyšla na osemnásť eur.

Samotné video sa skladá u mňa na notebooku a to nestojí nič.

Načítať knihu nahlas sa dá dokonca úplne zadarmo. Existujú slovenské hlasy, ktoré sú voľne dostupné, a 7 rokov k životu je nimi celá načítaná. Nula eur.

Robil som na tom po večeroch a cez víkendy. Prvá verzia vznikla koncom júla za jeden deň, vtedy vedela len audioknihu. Zvyšok je práca štyroch dní v polovici septembra.

Najlepšie na tom

Že to robí, keď ja nerobím.

Večer spustím dávku a idem spať. Program si medzitým prečíta kapitoly, nakreslí obrázky, načíta text a poskladá videá. Ráno je hotovo.

Z jedného nočného behu: osemnásť videí za hodinu a pol. Potom desať hodín čakal, či mu pribudne ďalšia kapitola, a keďže nepribudla, vypol sa.

Spal som osem hodín a za ten čas mi niekto zilustroval kus knihy.

A ešte jedna vec, ktorú by som nemal zamlčať: ten program som nenapísal celý sám. Písal som ho s Claude Code. Čo bolo zle, prečo to bolo zle a ako to spraviť inak — to som riešil ja. Ale riadky kódu neklepal ručne človek.