Prečo nie je to ďalšia motivačná príručka?

Toto nie je ďalšia motivačná príručka plná prázdnych fráz o tom, ako zázračne schudnúť. Je to surová a miestami bolestivá spoveď o tom, kam až človek dokáže klesnúť, keď začne utekať sám pred sebou.

Začína sa v detstve, pri krikoch za dverami a nociach pod perinou. Uprostred je tmavá izba, v ktorej som so 155 kilami a závislosťou od pervitínu čakal na vlastný koniec — schizofrenické bludy, izolácia, samota bez dna. Klamal som si, že mojím problémom je váha. V skutočnosti ním bola chýbajúca sebaláska a smútok, ktorý som si niesol z detstva.

Kniha ale nie je len o páde. Je to podrobná mapa cesty späť — aj so všetkými miestami, kde som z nej zišiel. O tom, ako som sa prestal vyhovárať, ako som sa naučil hovoriť životu „ÁNO" a ako sa z muža, ktorý si cez brucho nevedel zaviazať šnúrky, stal človek, ktorý behá polmaratóny a stál na najvyššej hore Európy.

Nenájdete tu žiadne diéty. Nájdete tu moje vlastné poznámky a poučky, ktoré ma tá cesta stála roky. Písal som to pre každého, kto si dnes klame tak, ako som si kedysi klamal ja.

Ukážka z knihy — Zradil som svetlo

Pomaly som sa dostával späť do normálu. Práca, ktorú som si po tom všetkom našiel, mi sadla. Rýchlo som sa v nej uchytil, akoby som konečne zapadol tam, kam patrím. Všetko nasvedčovalo tomu, že už to bude len lepšie. Možno to tak chvíľu aj bolo.

Ale niečo vo mne zostalo tiché a živé zároveň. Niečo, čo nezmizlo ani s novým bytom, ani s výplatou, ani s každodenným úspechom. Samota. Nie tá obyčajná, ktorú cítiš, keď nemáš s kým ísť na kávu. Tá hlbšia – zakorenená v tichu, v detstve, v nociach, ktoré sa zdajú nekonečné, aj keď si už dospelý a máš pod kontrolou celý svoj deň.

Tá samota nikdy neodoznela. Len stíchla. A v tom tichu číhala. Čakala na chvíľu, keď sa bude môcť znovu ozvať. Nechcel som ju počuť – kto by chcel? Ale čím viac som sa tváril, že je všetko v poriadku, tým hlasnejšie sa mi vkrádala do myšlienok.

A tak som jedného dňa uveril starej lži. Že mi pomôže trochu uvoľnenia, malý únik, jeden večer. Možno aj pomohol. Na chvíľu. Ale cenu za tú chvíľu som poznal. Raz som ju už platil – a aj tak som to urobil znova.

Znovu som si dal pervitín.

Napadlo mi, že len raz. Len si pripomenúť ten pocit. Jeden večer, jedno zabudnutie.

Stačilo pár telefonátov. Do dvoch hodín som mal doma desať dávok. Povedal som si, že si dám jednu. Len jednu. Zvyšok si nechám na inokedy. Ale to „inokedy" prišlo hneď na druhý deň. A potom zas. A zas.

Hovorí sa, že keď porušíš abstinenciu, nezačínaš od nuly. Pokračuješ tam, kde si skončil. Presne to sa stalo. Bol štvrtý deň a ja som už o sebe nevedel. Netušil som, čo robím ani kam smerujem. Bol som taký sfetovaný, že som ráno nešiel do práce. Telefón som nebral. Bolo mi to jedno. Všetko. Všetci.

Znova som padal. Ale inak než predtým. Tichšie. Hlúpejšie. Vedomejšie.

Zradil som svetlo, ktoré ma predtým ťahalo von. A pritom som ho sám zapálil. Sám som ho aj uhasil.

Prestal som až vtedy, keď som minul všetko, čo som mal. Všetky dávky. Všetku energiu. Všetku hrdosť.

Až keď sa mi myseľ trochu rozjasnila, doľahlo to na mňa. Útržky spomienok – niekto mi búchal na dvere, ktosi stál za stenou a volal moje meno. Netuším kto. Netuším prečo. Viem len, že som sa nehýbal. Tváril som sa, že neexistujem. Len aby ma nenašli ležať sfetovaného na zemi v kúpeľni. Len aby nikto nevidel tú hanbu.

A teraz? Teraz som len sedel a pozeral do steny. Ako sa vrátim do práce? Ako to vysvetlím? Čo poviem, keď sa budú pýtať?

Vtedy mi to došlo. Čo som urobil. Čo som ohrozil. Prácu, ktorú som mal rád. Zázemie, ktoré som si pracne vybudoval. Byt, v ktorom som po rokoch cítil domov. Ale hlavne zdravie. To posledné, čo mi ešte zostalo.

V práci som skončil na výsluchu. Vymyslel som si hlúpe klamstvo, ktorému určite nikto neveril. Dostal som neospravedlnenú absenciu a podmienku. Nikto nič nepovedal nahlas, ale cítil som, že všetci vedia.

V ten večer som sedel v izbe so stiahnutým žalúdkom. Pozeral som do zeme, ticho ako nikdy predtým. Premýšľal som nad tým, čo som urobil a čo všetko som dal v stávku. A hoci som možno ešte hlboko v sebe cítil, že to nie je naposledy, v ten večer som si povedal, že je koniec.

Nie preto, že by som vedel, ako ďalej. Nie preto, že by som mal silu. Ale preto, že už nebolo kam ísť. Bol som prázdny. Vyčerpaný. Unavený zo seba samého.

A tak som sa rozhodol, že s pervitínom je koniec. Musí byť. A aj keď som tomu možno ešte celkom neveril, aspoň som začal ísť správnym smerom.

Lebo aj ilúzia nádeje je viac ako ničota.

Čo v knihe nenájdete

Diéty ani jedálničky.
Tréningové plány.
Návod, ako schudnúť.
Odborné rady o závislosti.
Sľub, že to vyjde každému.
Motivačnú pointu na záver každej kapitoly.

Je tu len to, čo sa skutočne stalo — aj miesta, kde som z cesty zišiel.

Pre koho to píšem

Nepíšem to pre ľudí, ktorí hľadajú inšpiráciu. Píšem to pre ľudí, ktorí si klamú — tak, ako som si roky klamal ja. Pre tých, ktorí vedia, čo by mali robiť, ale robia niečo iné. Nie preto, že by boli slabí, ale preto, že im niečo chýba a ešte to ani nepomenovali. Tú vec som ja hľadal sedem rokov.