Desať rokov som si myslel, že na tom obraze je napísané niečo iné

Túto fotku som odfotil 8. júna 2014. Je to moja vtedajšia izba — gauč, skriňa, budík na stolíku. A nad gaučom obraz, ktorý som si dal namaľovať pár mesiacov predtým.

Nebolo za tým nič hlboké. Chcel som, aby to u mňa vyzeralo krajšie. Na Facebooku som našiel miestnu maliarku, Zuzanu Kolaďovú, a napísal jej. Poslala mi návrhy toho, čo by mi vedela nakresliť, a keď som medzi nimi zbadal strom, bolo rozhodnuté. Bonsaje ma fascinovali odjakživa, ako asi každého.

Na predlohe boli po okrajoch akési nápisy a v tej chvíli ma napadlo, že to posuniem o úroveň vyššie. Nechcem tam mať ozdobu, chcem tam mať vetu. A chcel som ju v hieroglyfoch.

Vygooglil som si profesora, ktorý sa venuje starým jazykom, napísal mu mail a poprosil ho, či by mi s prekladom nepomohol. Odpísal, že hieroglyfom sa nevenuje — ale ak chcem, spraví mi to v klinovom písme.

Súhlasil som. Dokument, ktorý mi poslal, má dátum 20. januára 2014 a mám ho dodnes. Je v ňom tá istá veta v troch podobách: ugaritsky, hebrejsky a akkadsky. Pri hebrejčine je aj prepis do latinky, takže sa dá prečítať aj bez znalosti písma. Na obraz išla akkadská verzia, klinovým písmom. Obraz je na zadnej strane podpísaný a datovaný 2/2014, takže Zuzana ho maľovala mesiac po tom, ako mi prišiel preklad.

Prečo práve tá veta

Bol som vtedy úplne stratený. V živote som nemal nič okrem práce a programovania. Žiadnych kamarátov. Prácu, telku a jedlo — to boli tri veci, ktoré tvorili môj deň, a nič medzi tým.

Ráno som si nastavoval dvadsať budíkov. Nie dva, nie päť. Dvadsať. Inak som sa z postele nezdvihol.

A práve v tom období som sa po dvoch rokoch vrátil k pervitínu. Nebola to prvá skúsenosť, to je podstatný rozdiel — bol to návrat k niečomu, o čom som už vedel, čo mi robí. Nevedel o tom nikto. Ani rodina, ani ľudia v práci. To ma ťažilo zo všetkého najviac. Nie samotné branie, ale to, že som s tým bol sám.

Do takéhoto stavu som si vybral vetu na stenu.

Čo som si roky myslel, že tam je

Že je tam niečo o pomáhaní druhým. Buď „pomôž sám sebe a pomôžeš ostatným", alebo „pomôž iným a pomôžeš sám sebe". Presné znenie som si nepamätal, ale bol som si istý, že je to o dávaní.

Cez víkend som ten starý dokument otvoril znova a prečítal si ho poriadne.

Hebrejská verzia znie ʿazor li, taʿazor lecha. To „li" znamená mne. To „lecha" znamená tebe. Ugaritská verzia je postavená úplne rovnako.

Pomôž mne a pomôžeš sebe.

Nie druhým. Mne.

Čo to znamená

Človek, ktorý o svojom probléme nepovedal ani jednému živému človeku, si zavesil nad gauč prosbu o pomoc. V prvej osobe. Priamu.

A dal ju napísať tak, aby ju nikto neprečítal.

Najzvláštnejšie na tom je, že to nebol ani môj nápad. Ja som chcel hieroglyfy. Klinové písmo navrhol profesor, lebo hieroglyfom sa nevenoval. Takže ten úkryt sa stal ešte dokonalejším náhodou — písmo, ktoré na Slovensku prečíta možno pár desiatok ľudí, a ja medzi nimi nie som.

Nie som človek, ktorý by v tomto videl osud. Nemyslím si, že mi to niekto poslal. Myslím si len to, že som vtedy prosil o pomoc jediným spôsobom, aký som si vedel dovoliť — takým, pri ktorom nehrozilo, že ma niekto počuje. A že som si potom tú prosbu v hlave prepísal na niečo neškodnejšie a desať rokov s tou verziou žil.

Trvalo ďalších šesť rokov, kým som o pomoc požiadal nahlas.

Obraz mi visí v obývačke dodnes.

Píšem o tomto v knihe — kapitola 1, podkapitola Smútok na duši.