Nerozhodol som sa to napísať. Rozhodol som sa to nezmazať.

Keď som pred dvomi rokmi začínal, spravil som si osnovu. Chcel som vedieť, aké kapitoly ma čakajú a v akom poradí pôjdu. O tom, ako som si písanie organizoval, napíšem inokedy — teraz je podstatné niečo iné.

Dnes som si tú osnovu otvoril a nepodobá sa na dnešný obsah knihy ani náhodou.

Niet v nej ani riadku o mojom detstve. Nič o tom, čo ma vlastne dostalo na stopäťdesiat kíl. A nič o drogách.

Keď som sadal k prvej vete, netušil som, že tieto veci v knihe budú.

Ako sa to tam dostalo

Prvotný rukopis mal pár strán. Doslova pár. Dal som ho prečítať svojmu mentorovi a jeho reakcia bola jasná: o tom, čo bolo predtým, sa musíš rozpísať oveľa viac.

V tej verzii som celé svoje detstvo odbavil dvomi vetami. Považoval som to za úvod. Za niečo, čo treba spomenúť a ísť ďalej k tomu podstatnému.

Prvá kapitola dnes má 7 946 slov a 37 734 znakov bez medzier.

To je celý rozdiel medzi tým, čo som chcel napísať, a tým, čo som napísal.

Ako sa to písalo

Zle.

Nemám k tomu čo pridať, len to, že som pri tom sedel a písal ďalej. Niekoľkokrát sa mi zaliali oči natoľko, že som prestal vidieť na obrazovku. Počkal som a písal ďalej.

Celý ten čas som nevedel, či to niekedy pustím von. Nepísal som to preto, že by som sa rozhodol byť otvorený. Písal som to preto, že keď už som sa do toho pustil, nechcel som klamať — a vynechať to by bolo to isté, ako keby som tam napísal, že sa nič nestalo.

Ale stotožnený som s tým nebol ani zďaleka.

Kedy som to prijal

Až keď bol hotový druhý rukopis, prečítal som si ho celý od začiatku do konca.

Potom o nejaký čas znova. A potom ešte raz.

Až pri tom treťom čítaní sa niečo prehodilo. Prestal som nad tým textom sedieť ako človek, ktorému sa to stalo, a začal som ho čítať ako text. Až vtedy som prijal, že to môže ísť von. Až vtedy som sa dokázal odosobniť.

Neviem, či to funguje takto u každého. U mňa to boli tri čítania a nejaký čas medzi nimi.

Čo v tej knihe je

Idem s kožou na trh. Je tam moje detstvo, ktoré nebolo pekné. Je tam puberta. Je tam pervitín. A sú tam veci, ktoré tu prezrádzať nebudem, lebo na to je tá kniha.

Nič z toho som sa nerozhodol napísať vopred.

Rozhodol som sa to nezmazať. To je celé, čo sa dá o tomto rozhodnutí povedať pravdivo.