Pre médiá
7 rokov k životu je autobiografia o závislosti, premene a živote, o ktorom som ani nesníval.
Press bio
Jozef Môstka (39) je programátor z Oravy. Bral pervitín, vážil 155 kilogramov a dva roky nevyšiel z izby. Dnes abstinuje, behá polmaratóny, vlani vystúpil na Elbrus a vydáva knihu o tom, ako sa dostal späť.
Bio (krátke)
Fetoval som v Bratislave v dome, kde boli steny poťahnuté plesňou a na zemi ležal starý matrac. Ja a žiarovka v ruke.
Mám 39 rokov, žijem na Orave a robím ako programátor. Vážil som 155 kilogramov. Od roku 2021 abstinujem. 10. júla 2025 som stál na vrchole Elbrusu.
Píšem o tom knihu. Volá sa 7 rokov k životu.
Bio (dlhé)
Volám sa Jozef Môstka. Mám 39 rokov, žijem na Orave a štrnásť rokov robím ako programátor. Vyučil som sa za kuchára-čašníka. Programovať som sa naučil sám.
V roku 2011 som pol roka bral pervitín. Fetoval som v Bratislave v dome, kde boli steny poťahnuté plesňou a na zemi ležal starý matrac. Prestal som — ale nie nadlho. Ďalších desať rokov som sa k tomu vracal.
V roku 2017 som schudol zo 130 na 100 kilogramov. Cvičil som, držal diétu a vyzeralo to ako víťazstvo. Nebolo. Neriešil som, prečo jem, len to, koľko jem. O rok neskôr som mal 110 kilogramov. Potom som sa prestal vážiť úplne.
Z rokov 2018 až 2020 neexistuje ani jedna moja fotka. Sedel som v izbe, bral drogy, prejedal sa pizzou a čipsami a pozeral Simpsonovcov. Schizofrenické bludy som už vtedy mal pod kontrolou. Nikdo ma nevidel a ja som nechcel, aby ma niekto videl.
8. júna 2020 mi domov priniesli bežecký pás. Kúpil som ho za 944,90 €, lebo som vedel, že so sebou musím niečo robiť, a chôdza bola jediné, čoho som bol vtedy schopný. Pätnásť minút denne. O tri dni som sa postavil na váhu: 155,3 kilogramu. Viac som nikdy nevážil a ani som predtým nevedel, koľko vážim.
Prvé tri mesiace šlo dole deväť kíl. Ďalších jedenásť mesiacov tri.
Bod zlomu prišiel na jeseň 2020. Nebolo to rozhodnutie po prečítaní knihy ani po dobrej rade. Bolo to preto, že už nebolo kam ísť. Z drog ma nakoniec vytiahol útek k mame a jej objatie, po ktorom som si jedného rána nastavil hranicu, ktorá platí dodnes. Nebol som v liečebni. Od roku 2021 abstinujem a každý týždeň chodím do abstinentského klubu, kde si s ostatnými hovoríme, čo sme zažili.
Od marca 2023 cvičím štyrikrát do týždňa. Odbehol som pätnásť polmaratónov a jeden ultramaratón, otužujem sa, lezem po ferratách. 10. júla 2025 som stál na vrchole Elbrusu, najvyššej hory Európy. Vybral som si ho preto, že to bola pre mňa najväčšia možná výzva — chlap, ktorý si kedysi cez brucho nevedel zaviazať šnúrky.
Dnes vážim 105 kilogramov.
Sedem rokov mi trvalo dostať sa odtiaľ sem. Nešlo to cez diéty. Šlo to cez to, že som sa musel zaoberať smútkom, ktorý som si niesol z detstva, a naučiť sa mať sa rád. Píšem o tom knihu 7 rokov k životu.
Nie je to príbeh o tom, že keď sa schudne, je hotovo. Je to príbeh o tom, že keď chce človek schudnúť, musí sa zamerať na niečo úplne iné. Čo to je, to je v tejto knihe.
