O pervitíne vtedy nevedel nikto

Túto fotku spravila teta Majka 22. februára 2019, pár minút predtým, než sme vyrazili na ples. Navrhla mi, aby som išiel s nimi. Prišlo mi to ako pozvanie zabaviť sa a prijal som.

Tému kostýmov som nevymyslel ja. Ku kostýmu som nepriložil ruku. Nič. Len som sa nechal zviezť na vlne — presne tak, ako som vtedy fungoval vo všetkom ostatnom. Žiadna vedomá aktivita, žiadna námaha. Keď sa o všetko postarajú ostatní, je vymýšľanie kostýmu zábava.

Brucho na tom kostýme je vypchaté. Len trochu. Zvyšok nie.

Nakoniec som išiel, so sesternicou, a celkom som sa pobavil. Dokonca som si zatancoval. Nikdy predtým som netancoval — a ani to, čo som robil ten večer, sa tancom nazvať nedalo. Ale vtedy som si to myslel.

Chodil som vtedy do práce. Repetitívnej, ale chodil. Sedel som medzi kolegami, rozprával sa s nimi, chodil na obedy. Nebol som zavretý doma. Zavretý bol iba večer — štyri steny, dve mačky, čipsy a nejaký seriál. Občas fľaša vína so známou, ktorá ma ťahala dole viac, než som si pripúšťal. Vďaka nej som sa vlastne vrátil k pervitínu.

O tom nevedel nikto. Chcem to napísať presne, lebo je to podstatné: v tom čase nevedel o mojej pervitínovej minulosti ani jeden jediný človek. Ani rodina. Ani teta Majka, ktorá ma na ten ples volala. Ani ľudia, s ktorými som sedel v kancelárii.

Koľko som vtedy vážil, neviem. Boli to tie dva roky, keď som sa prestal vážiť úplne. Mám doma presný záznam každého váženia od 15. júla 2020 — dátum, číslo, všetko. Pred týmto dátumom nemám nič. Nie preto, že by som zápisy stratil. Preto, že som na váhu nestúpil. Človek, ktorý sa neváži, nemusí vedieť, kde je.

Fotiek z toho obdobia mám štyri alebo päť. Toto je jedna z nich.

Nepamätám si, čo som si pri nej vtedy pomyslel. Možno nič. Dnes mi pri nej napadá, že takto som si predstavoval svoju budúcnosť — smútok schovaný za masku, ktorú si ani sám nevyrobím.

Nikto na tej fotke nevidí, čo bolo predtým a čo bude potom. Vidieť je len chlap v červených trakoch, ktorý sa usmieva.