Nevzdávaj sa snov len preto, lebo sú veľké

Kedysi dávno som si predstavoval, že pôjdem na turistiku do Nepálu.

Netrvalo to dlho. Zahodil som to skoro okamžite, lebo som bol príliš tučný a bolo mi jasné, že to je nemožné. Nie ťažké, nie vzdialené — nemožné.

Takto sa človek zbavuje snov najrýchlejšie. Ani ich poriadne nedomyslí a už vie, že to nie je preňho. Nemusí pritom ani zlyhať. Stačí, že si ten sen nikdy nepustí do hlavy.

Vešiak

Prvú z týchto fotiek som odfotil 12. novembra 2023. Je na nej drevený vešiak na medaily a jedna jediná medaila — z päťkilometrových pretekov v Zakopanom, mojich prvých.

Sedem prázdnych radov a jedna stuha.

Kúpil som si ho hneď po tých pretekoch. Bol som výborne naštartovaný a vedel som, že to bude pokračovať. Vešiak na medaily, keď máte jednu, je dosť trúfalé gesto — ale vtedy som mal presne ten typ nadšenia, pri ktorom sa také veci robia.

Dal som si naň vyryť: Nevzdávaj sa snov len preto, lebo sú veľké.

Už neviem, či som to niekde našiel, alebo mi to napadlo. Asi mi to napadlo.

Podstatné je, kedy som si to napísal. Nie na konci, keď je čo ukazovať. Na začiatku, keď to bolo ešte úplne otvorené a nikto — ani ja — nevedel, či na tom vešiaku niekedy niečo pribudne.

Sny, o ktorých som nesníval

Druhá fotka je z dnešného rána.

To, čo sa medzi tými dvoma fotkami stalo, ale nie je o počte medailí.

Keď som začal športovať, začali sa mi otvárať sny, o ktorých som nikdy predtým nesníval. To je na tom to zvláštne — nie že by som po niečom túžil a nešlo to. Mňa to jednoducho nenapadlo.

Že budem behať? Ja? To nebol zahodený sen. To bola vec natoľko mimo, že sa ani nesníva.

Nepál bola jediná predstava, ktorú som si vtedy vôbec dovolil, a aj tú som zahodil za pár sekúnd. Všetko ostatné, čo som odvtedy zažil, prišlo bez toho, aby som o tom vopred sníval.

Píšem o tom v knihe viackrát. Je toho podstatne viac.

A teraz to, čo k tomu patrí

Momentálne nebehám.

Posledný polmaratón som v júni nedobehol. Zo zdravotných dôvodov — čo presne sa stalo, o tom píšem v knihe a tu to rozoberať nebudem. Lekári mi povedali, aby som si dal aspoň mesiac úplnú pauzu.

Dal som si ju. Potom prišli dovolenky. A potom sa naplno rozbehlo písanie knihy, k tomu rodina, zuška, posilňovňa — a beh sa medzi to všetko jednoducho nezmestil.

Hýbať sa som neprestal. Posilňovňu mám štyrikrát do týždňa, do hôr chodím, v zime lezem do ľadovej vody. Vypadol beh, nie všetko.

Občas si ešte idem zabehnúť s priateľkou alebo sám. Nie pravidelne. A každých pár týždňov si poviem, že odteraz už naozaj — a nikdy z toho nič nie je.

Píšem to sem, lebo je to presne ten typ vety, ktorý si ľudia myslia a nenapíšu ho, lebo znie ako zlyhanie. Nemám na to peknú pointu.

Prečo to motto zostáva

Lebo nie je o medailách.

Je o tom, že sen sa nezahadzuje kvôli jeho veľkosti — a že tie najlepšie veci mi prišli vtedy, keď som o nich ani nesníval.

Vešiak zostáva na stene tak, ako je. Sedem rokov dozadu by tam nevisel vôbec.