Čo mi redaktorka vyčítala na prvej kapitole

Prvá redakčná spätná väzba

Mať hotový rukopis je jedna vec. Ku knihe je odtiaľ ešte ďaleko.

Keď dopíšete poslednú vetu, máte pocit, že máte hotovo. Nemáte. Máte surovinu. Potom prichádza rad fáz, o ktorých som pred dvoma rokmi nevedel vôbec nič: redakčná úprava, jazyková korektúra, sadzba, obálka, tlač. A tá prvá je z nich najnepríjemnejšia.

Redakčná úprava neznamená opravovanie preklepov — to je až korektúra a robí ju iný človek. Redaktorka rieši, či text funguje. Či sedí stavba kapitoly, či sa niekde nenudíte, či to, čo chcem povedať, naozaj hovorím. Prečíta si rukopis a potom vám povie, ako zle vaša kniha vyzerá. Že obsahovo je to zaujímavé, že to má silu — ale takto to von ísť nemôže. Ani náhodou.

Ako sa to začalo

Prvýkrát som to zažil pred rokom. Rukopis som poslal do vydavateľstva Publico. Prečítali ho celý a ozvali sa mi vcelku pozitívne. Zároveň napísali, že bude treba veľa prepisovať.

Vtedy som mal čerstvo dopísanú poslednú kapitolu. Bol som na konci síl a keď som si predstavil, koľko roboty ma ešte čaká, prestalo sa mi chcieť. Zavrel som dokument a nechal to tak.

Prešiel rok. Dal som rukopis prečítať najbližším a tí mi povedali jednu vetu, ktorá to celé znova naštartovala: že to nemá zostať v šuplíku.

Tak som ho oprášil. Vygooglil som si redaktorov, napísal pár mailov. Väčšina sa neozvala. Jednej z nich som poslal ukážky a tie sa jej páčili — dokonca mi napísala, že vidí miesta, kde by som to mohol napísať ešte surovejšie. To bola veta, po ktorej som vedel, že s ňou chcem skúsiť pracovať. Dohodli sme sa na skúšobnej redakcii jednej kapitoly. Ona uvidí, či to má zmysel. Ja uvidím, či si rozumieme.

Minulý týždeň mi poslala komentáre. Dnes som si k nim sadol.

Ako taká spätná väzba vyzerá

Predstavoval som si zoznam. Nie je to zoznam. Je to dokument s mojím textom, do ktorého sú po stranách vpísané poznámky — niekde jedna veta, niekde celý odsek. Miestami mi rovno napísala, ako by tú pasáž preformulovala, aby som videl rozdiel a mohol porovnať. Nie preto, aby to za mňa napísala, ale aby som pochopil, o čom hovorí.

Väčšina komentárov nie je o štylistike. Sú o tom, čo v texte chýba.

Čo mi vyčítala

Príliš rýchlo odbavené momenty. Toto je najväčšia slabina. Najdôležitejšie udalosti mám zhrnuté v pár vetách. Prvá dávka. Vznik závislosti. Strata kontroly. Začiatok liečby. Všetko prebehne tak rýchlo, že to čitateľ ani nestihne prežiť. Napísala mi, že práve tieto miesta by si pýtali konkrétnu scénu — nie zhrnutie.

Úvod, ktorý prezradí celú kapitolu. Kapitolu otváram kurzívou. Lenže tá kurzíva povie celý oblúk dopredu a hlavný text potom tú istú cestu absolvuje ešte raz. Navrhla mi, aby úvod napätie budoval, nie ho vopred rozpúšťal.

Opakovanie tých istých postupov. Toto ma prekvapilo najviac, lebo som si to vôbec neuvedomoval. Krátke osamostatnené vety. Konštrukcie „nie... nie... ale...". Stále dokola „a ja...". Metafory tmy, svetla, dna, hlasu a ticha. Keď je toho v jednom odseku priveľa a všetko má rovnaký dramatický dôraz, výsledok pôsobí vykonštruovane. Presne opak toho, čo chcem.

Vety, ktoré si protirečia. Na dvoch miestach som napísal niečo, čo znamená takmer opak toho, čo som chcel povedať. Pri písaní som to nevidel ani raz. Ona to našla za jeden večer.

Zoznam namiesto zážitku. Jeden odsek je vymenovanie pojmov — bludy, strach, kolaps, diagnóza. Pomenoval som to, ale neukázal. A tie odseky, ktoré nasledujú, to ukazujú veľmi presvedčivo. Takže ten zoznam ich len oslabuje.

Najslabší je záver. Po veľmi konkrétnych a nepríjemných zážitkoch text skĺzne do všeobecných motivačných viet. Napísala, že sú pravdivé, ale zameniteľné s hocijakým iným príbehom. To ma trafilo najviac. Presne tomu som sa chcel vyhnúť a aj tak sa mi to stalo — a na tom mieste, kde to najviac vidieť.

Čo ma čaká

Pol roka práce, ktorá nie je písanie, ale prepisovanie. To sú dve rôzne veci a to druhé je ťažšie.

Šiestu kapitolu musím dopísať. Zvyšných päť musím prejsť s vedomím, že tie isté chyby v nich budú tiež — Lenka mi to pri viacerých komentároch napísala výslovne: „to je v celom texte". Takže to nie je oprava jednej kapitoly, ale zmena spôsobu, akým píšem.

Konkrétne: vrátiť sa k miestam, ktoré som odbavil zhrnutím, a napísať ich ako scénu. Doplniť fakty, ktoré mám v hlave, ale nie na papieri. Rozbiť opakujúce sa vetné konštrukcie. Škrtnúť závery, ktoré znejú ako plagát.

Potom bude nasledovať jazyková korektúra od iného človeka, sadzba, obálka, tlač. Ale to je až potom.

Dnes som pri tom sedel niekoľko hodín a opravil možno tri strany.

Je to ťažké. A keď si predstavím, čo ma čaká najbližší polrok, neviem, ako sa mám cítiť. Ale aj tak sa teším. Moc sa teším. Asi som naivný.