Teta Majka a diera v ľade

januára 2021 som stál po pás v studenej vode zamrznutého jazera, s kusom ľadu v rukách, obklopený ľuďmi, s ktorými som sa v tú zimu pravidelne stretával pri otužovaní. Na fotke to vyzerá jednoducho — chlap v ľade, trochu úsmevný záber. Za ňou je ale kus cesty, ktorý stál za rozprávanie.

Prvý vstup do ľadovej vody bol iný. Bol som tam, so strachom aj s hanbou za vlastné telo. Tento deň, o niečo neskôr, som už súčasťou skupiny — a to je presne to, o čom je táto časť knihy.

Za celým tým začiatkom stojí moja teta Majka. V období, keď som bol na dne — fyzicky ťažký, vnútorne rozbitý — ma prijímala presne takého, aký som bol, bez podmienok. Nikdy netlačila, len ma jemne posúvala smerom k pohybu. Nakoniec ma dotlačila aj k prvému otužovaniu. Netušil som vtedy, že práve tento krok sa stane jedným z bodov zlomu celého príbehu.

Z toho prvého, strašidelného vstupu do ľadu sa postupne stalo niečo pravidelné — a s tým prišlo aj niečo, čo som predtým nezažil: pocit spolupatričnosti. Skupina ľudí, ktorým na mne záležalo, bola ostrým kontrastom k rokom osamelosti pred tým.

Súčasťou tejto cesty bola aj chvíľa, keď som si dovolil požiadať trénerku o pomoc — a bol som spočiatku odmietnutý. Namiesto toho, aby ma to zlomilo, ma to posilnilo. Uvedomil som si, že som si tento nový, skutočný život chcel chrániť. A že kľúčom k tomu, aby som v ňom napredoval ďalej, bolo naučiť sa hovoriť „áno" novým príležitostiam, aj keď sa báli.

Táto pasáž je z kapitoly Záblesk svetla, čo zmizol v tme, podkapitol Majka – môj najväčší oporný bod a Iskra, ktorá zapálila nádej.