Tretia podkapitola

Tento týždeň som napísal jednu z najťažších podkapitol celej knihy. V poslednej kapitole, ktorú práve píšem, ich bude viac — je to kapitola, kde sa všetko, čo som doteraz opísal, začína skladať dokopy.

Písal som o terapii, na ktorú som začal chodiť, pretože som neveril, že dokážem milovať. Nie preto, že by som o tom nikdy nepremýšľal — ale preto, že celý život som bol sám, a s tým prichádza presvedčenie, že to tak už zostane. Bál som sa, že moje city ostali pochované niekde v detstve, v chvíľach, ktoré žiadne dieťa nemá zažiť. O tom, čo presne sa vtedy dialo, je celá prvá kapitola knihy.

Táto posledná kapitola je iná. Nie je o tom, čo sa mi stalo, ale o tom, čo som s tým urobil o desaťročia neskôr — ako som sa na terapii pravidelne vracal k tomu istému miestu, k malému chlapcovi, ktorým som kedysi bol, a učil sa s ním byť v jednej miestnosti bez toho, aby som pred ním utekal.

Medovníky, o ktorých som už písal

Keď som dnes zverejnil fotku medovníkov, ktoré som piekol vlani v decembri, napísal som, že som pri nich premýšľal nad posledným terapeutickým sedením. Teraz viem, prečo mi to sedenie vtedy tak dlho zostalo v hlave — písal som práve o ňom. Keď som tú scénu túto zapisoval, mal som slzy na krajíčku. Presne také, aké som mal vtedy nad plechom pri rúre.

A hneď potom prišlo niečo iné — úsmev, aký som na tvári nemal už dlhšie. Nie preto, že by bolo všetko vyriešené alebo dokonalé. Ale preto, že som prvýkrát naozaj cítil, že je to v poriadku presne také, aké to je.

Čo z toho zostáva

Naučil som sa pri písaní tejto podkapitoly veľa — o tom, ako sa človek dokáže vracať na to isté miesto znova a znova, kým sa z bolesti nestane len spomienka, nie rana. Všetko, čo som sa naučil, je dnes zapísané v tretej podkapitole poslednej kapitoly knihy.

Táto pasáž je z kapitoly Démon, ktorý zmenil všetky masky, podkapitoly Návrat k malému Jožkovi (pracovný názov podkapitoly, ešte sa môže zmeniť).