Štartové číslo 29 — prvé preteky

17. september 2017. Beh Zubrohlavským chotárom, druhý ročník. Na štartovom čísle mám dvadsaťdeviatku a na fotke z cieľa držím v ruke medailu.

Pol roka predtým som začal cvičiť s trénerom Minom. Za tých šesť mesiacov išlo dole dvadsať kíl. Prvýkrát v živote som mal pocit, že sa hýbem správnym smerom — a tak som sa na preteky prihlásil spontánne. Veď už som predsa športovec.

Nebol som. Na trati som si nadával. Že na čo som sa to dal. Že na to nemám. Že celé to cvičenie, celé to chudnutie bol jeden veľký omyl. Do cieľa som dobehol takmer posledný. Mino tam čakal a podával mi ruku. Ja som sa zmohol len na jednu vetu: „Nikto mi nepovedal, že budeme behať kopce!"

Všetci ma chválili. Ja som z toho dobrý pocit nemal. Navonok úspech — dvadsať kíl dole, dokončené preteky, medaila. Vnútri som bol úplne stratený. Strachy z detstva ma ťahali dole aj vtedy, keď to zvonku vyzeralo, že vyhrávam.

Boli tam vtedy aj mamina s otčimom. Prvý a posledný raz ma mamina videla športovať. Nevedela, čo sa vo mne v ten deň deje. A ja som dnes rád, že to nevedela — a že ma videla dobehnúť do cieľa.

Kapitola, v ktorej o tomto dni píšem, sa volá Záblesk svetla, čo zmizol v tme. Ten názov nevznikol náhodou. Posledné váženia z toho obdobia mám zapísané z februára a marca 2018: 109,6 a 110,3 kg. Potom sa záznamy na dva roky končia. Ďalší zápis vo váhovom denníku je až z 11. júna 2020 — 155,3 kg. Medzi tými dvoma číslami sú dva roky, o ktorých budem písať inokedy.

Preteky z roku 2017 boli záblesk. To, čo prišlo po nich, je dôvod, prečo túto knihu píšem.