Nápad, ktorý prišiel dvakrát

Pred ôsmimi rokmi mi kolegovia v práci povedali, že by som mal napísať knihu. Sedeli sme spolu a ja som im rozprával, čo som dovtedy zažil — život na ulici, pol roka bez výplaty, ako som sa sám naučil programovať, hoci som v škole na kuchára prepadal. Bol som vtedy totálne stratený, občas som si dal pervitín. Nápad mi napriek tomu prišiel dobrý, aj keď s takým životom, aký som mal, by z toho vtedy bolo len fiasko.

Rovnaký nápad mi prišiel znova o osem rokov neskôr. Vnukla mi ho jedna konkrétna situácia — pekná, trochu smiešna, s jedným kolegom a stávkou, ktorú som s ním uzavrel. Je to jedna z mála pasáží v knihe, pri ktorých som sa pri písaní sám smial. Nechám si ju na kapitolu, kde patrí.

Rozdiel medzi vtedy a teraz je jednoduchý: vtedy som mal nápad bez príbehu. Dnes, keď mám hotových päť zo šiestich kapitol, mám takmer kompletný príbeh. Predošlú kapitolu som dopísal pred rokom, vlani v máji — vtedy príbeh ešte kompletný nebol. Kapitola, ktorú píšem teraz, je tá, v ktorej sa uzavrel úplne.

Prečo o tom teraz píšem

Keď som sedel nad touto časťou knihy, uvedomil som si niečo, čo som predtým nevidel tak jasne — že ten istý nápad môže dvakrát prejsť tou istou hlavou a znamenať dve úplne odlišné veci. Prvýkrát bol útekom pred vlastným životom. Druhýkrát bol uznaním, že ten život sa už dá povedať nahlas.

To je vlastne aj dôvod, prečo túto knihu píšem — nie preto, aby dokázala, že „všetko sa dá", ale preto, aby ukázala, čo to naozaj stálo.

Píšem o tomto v knihe — kapitola Život je krásny, podkapitola Všetko sa dá.