Mýtus o tichu na útulni

V sobotu, 15. augusta, som sa vybral peši z Medvedzia na Útulňu pod Magurkou. V batohu notebook, v hlave jeden cieľ: napísať kus knihy niekde inde než za vlastným stolom.

V stredu som tu písal o tom, ako som si vôbec prvýkrát sadol písať mimo domova — v kaviarni, s čajíkom a notebookom, keď som čakal na Hanku. Útulňa bola ďalší krok toho istého experimentu, len o čosi vyššie a o čosi ďalej od civilizácie.

Predstava bola jasná — hora, ticho, nikto naokolo. Realita bola úplne iná. Cestou som stretol ľudí zo Žarnovice, ktorí sa ma pýtali, čo tu robím s notebookom uprostred lesa. Povedal som im pravdu: hory mi zmenili život, tak som si myslel, že trošku z ich atmosféry dostanem do knižky. A oni neboli poslední. Za celý deň sa cez útulňu prehnalo toľko ľudí, že som mal pocit, akoby som si sadol písať na lavičku pri hlavnej ceste, nie do hôr. S takmer každým som prehodil aspoň pár slov — kto ste, odkiaľ, kam idete, čo tu robím ja.

Je to vec, na ktorú som predtým vôbec nemyslel. Keď si predstavíte, že pôjdete písať knihu na miesto ako útulňa, predstavíte si samotu. V skutočnosti je to jedno z najfrekventovanejších miest, aké poznám — a to ma prekvapilo viac než čokoľvek iné z toho dňa.

Napriek tomu — alebo možno práve preto — som popoludní, okolo jednej, mal hotovo. Najdlhšiu a najsurovejšiu časť knihy, akú som doteraz napísal. Nebudem tu prezrádzať, o čom presne je; to patrí knihe, nie zápisníku o písaní. Poviem len toľko, že to bola kapitola, ktorú som so sebou nosil dlho, a písať ju obklopený cudzími ľuďmi, ktorí sa so mnou rozprávali o úplne bežných veciach, bol zvláštny kontrast. Možno presne ten, ktorý som potreboval.

Zbalil som notebook, naposledy sa obzrel na útulňu a vydal sa dolu. Cestou som si uvedomil jednu vec: knihu som si predstavoval písať v tichu. Nakoniec vzniká uprostred ľudí — v kaviarni, na útulni, všade tam, kde som si myslel, že budem sám, a nebol som.