Jozef Môstka

Prvýkrát som držal svoju knihu v ruke

Rukopis mojej autobiografie 7 rokov k životu som dopísal 24. októbra 2026. O týždeň neskôr som ho prvýkrát držal v ruke. Zatiaľ nie ako hotovú knihu, ale ako vytlačený rukopis pre prvých čitateľov, takzvaných alfa čitateľov. Sú to ľudia, ktorí knihu čítajú ešte pred vydaním.

Štyri kusy za 60 eur

Dal som si vytlačiť štyri kusy v tlačiarni Expresta. Stálo to 60 eur.

Celú prípravu na tlač za mňa urobila umelá inteligencia. Navrhla dočasnú obálku, dala ju do požadovaného formátu, zalomila text, vytvorila objednávku a všetko spracovala. Ja som popri tom dokončoval posledné detaily v knihe a nakoniec som už len klikol na zaplatiť a objednať.

Je to predsa len rukopis a nie som taký sentimentálny, aby som kvôli štyrom kusom strávil štyri dni navrhovaním obálky a zalamovaním. Keď to bude treba, zverím túto prácu do rúk profesionálom, ktorí sa postarajú o finálnu verziu. Novú obálku už robí grafička a čakám na jej prvé návrhy.

Ako mi AI pomohla s písaním

Umelá inteligencia mi nepomáhala len s tlačou. Pomohla mi aj s písaním. Predsa len som človek, ktorý na základnej škole robil každý rok reparát zo slovenčiny. Text, ktorý by som napísal úplne sám, by ste čítať nechceli.

Všetko v knihe je moje: príbeh, zážitky, myšlienky aj slová. AI mi pomohla dať to do podoby, ktorá sa čitateľovi dobre číta. A čo nezvládla ona, zvládneme teraz za ďalšieho pol roka spolu so skúsenou redaktorkou.

Komu ich dám

Prvý kus dostane Mino, môj tréner a zároveň človek, vďaka ktorému som tým, kým som.

Druhý dostane teta Majka, za to, že ma neopustila, keď mi bolo najťažšie.

Tretí dostane môj šéf, za to, že pri mne stál v tých najťažších životných chvíľach, aj keď asi netušil, aké ťažké v skutočnosti boli.

Štvrtý dostane Hanka, moja polovička. Preto, že aj ona je súčasťou tohto príbehu viac, než som si kedy myslel.

Čakanie

V stredu mi prišiel mail, že kniha je na pošte. Musel som čakať až do nedele, kým sa vrátim na Slovensko a prvýkrát ju uvidím.

Keď som držal krabicu v ruke, cítil som v sebe zvláštne napätie. Vedel som, že je to len rukopis, ale aj tak som bol strašne netrpezlivý.

Keď som ju otvoril, naplnil ma pocit zadosťučinenia. Je to tu. A zároveň som vedel, že ma čaká ešte pol roka práce na celej knihe.

Toto som napísal ja?

Najprv som ju prelistoval, lebo som nemohol uveriť, aká je hrubá. Keď som ju začínal písať, myslel som si, že to bude taká knižočka, príručka. Teraz mám v ruke plnohodnotnú knihu s 300 stranami.

Toto som napísal ja? Človek, ktorý si nedokázal zaviazať šnúrky, lebo mu v tom bránilo brucho? Ktorý na základnej škole robil každý rok reparát zo slovenčiny?

Ako vonia vlastná kniha

Potom som si k nej pričuchol. Cítil som vôňu, inú, než akú opisujem v knihe pri svojich prvých prechádzkach. A inú, než ako vonia fantasy kniha, ktorú čítate v kaviarni alebo vo vlaku. Voňala mojím životom. Utrpením, pádmi a prehrami, ale aj malými víťazstvami.

Všetkými tými príbehmi, ktoré som musel prežiť raz naozaj a potom znova a znova, keď som o nich písal, čítal ich a opravoval.

Potom som si prečítal záverečnú kapitolu. A znova mi vyhŕkli slzy do očí.

Čoho sa bojím

Bojím sa, že mi povedia, že ju nedočítali do konca. To by bola veľká škoda. Každá kapitola je o úplne inom človeku, a pritom stále o tom istom. To pochopí až ten, kto knihu dočíta do konca.

Tieto zápisky píšem popri knihe 7 rokov k životu.