Rovnaké kopce, iný človek

Bolo to len tak, mimochodom, počas cvičenia. Mino povedal niečo v zmysle: večer sa pôjdeme prejsť na Skalku. Ako keby to bola úplná maličkosť.

Ja som na žiadnom kopci nebol od chvíle, čo som skončil školu. Nie na Skalke, nikde. Nevedel som si predstaviť, čo to bude znamenať, ako to bude ťažké. Nejaký tušák som ale mal — preto sa mi tam moc nechcelo. Išiel som napriek tomu.

Skalka pri Medvedzí je malý kopček pod Javorovým vrchom. Bežne naň vyjdú aj deti na nedeľnú prechádzku. Keď sme k nej prišli, ja som mal dosť. Chcel som sa otočiť a ísť naspäť. Mino povedal len: poď ešte kúsok. A ja som išiel — ale fakt len kúsok.

Nezdá sa to. Je to obyčajný kopček, žiadna hora, žiadny výkon, o ktorom by sa dalo rozprávať. Ale presne to ukazuje, v akej beznádeji som vtedy žil. Ako úplne stratený som bol — v tele, ktoré ma nechcelo poslúchať, aj v hlave, ktorá si nevedela predstaviť, že by to mohlo byť inak. O tomto, a o omnoho viac, je celá prvá polovica knihy.

Prvý záznam z inteligentnej váhy, ktorú som si vtedy kúpil, mám z 9. novembra 2017: 106,5 kg. Medzi tým večerom na Skalke a tým číslom je pol roka driny.

Tá driny sa nedá zhrnúť do vety o pokroku. Bola to séria večerov, keď som nechcel ísť, a išiel som. Presne ako ten prvý.