O pár rokov neskôr

Pred pár rokmi som sa chcel prihlásiť na zoznamku. V tom čase som bol obézny a vedel som presne, čo sa bude diať — nikoho nezaujmem. Tak som išiel hľadať fotografa. Niekoho, kto by ma nafotil „v lepšom svetle“. Vedel som, že to nebudem ja. Vedel som, že robím zo seba niekoho iného. A aj tak som to chcel.

To je presne to, o čom píšem v knihe — ako som sa klamal. Ako som klamal sebe aj všetkým okolo mňa.

Teraz je to inak. Vydávam knihu a potrebujem fotky. Nie pre zoznamku. Pre web, pre médiá, pre ľudí, ktorí budú čítať o tom, ako som si presne tie roky klamal.

Keď niekto pôjde na mostka.sk, uvidí tam dve fotky — starú, kde mám 155,3 kg a bral som pervitín, a dnešnú. Má to potenciál ho zaujať alebo ho odradiť. Oboje je OK.

Tak som išiel hľadať fotografku. Často som v Česku u svojej priateľky, ale fotografka, ktorá ma zaujala, bola štyridsať kilometrov ďalej. Tá voľba vyhrala. Keď som prišiel do jej štúdia, ako prvú vec sa ma spýtala: čo si predstavujem?

Nečakal som to. Chcel som, aby to bolo prirodzené. Ale ona mi povedala, že to tak nefunguje — keď sa ideš dať odfotiť, musíš mať predstavu. Tak sme si sadli a scrollovali Pinterest. Keď sa mi páčila nejaká fotka, snažili sme sa ju napodobniť.

Počas fotenia som sa cítil uvoľnený a pokojný. Trochu som sa bál, aby som sa tam príliš neusmieval — viem, že keď sa usmejem, pôsobím naivne. Ale tiež som nechcel mať na všetkých fotkách vážnu tvár. Bol som si vedomý všetkých tých vecí naraz, a niekedy je to vlastne oslobodzujúce — keď vieš, na čo si dať pozor, môžeš s tým pracovať.

Týždeň nato bolo hotovo. Sedem fotiek. Som s nimi úplne spokojný.

Rozdiel oproti zoznamke? Tentoraz som sa neklamal. Tentoraz som bol len sám sebou — presne taký, aký som. A tie fotky to ukazujú.