Urobil som to znova: prepísal som prvú kapitolu svojej knihy
Urobil som to znova. Znova som prepísal časť knihy 7 rokov k životu.
Začalo to nevinne
Rukopis je dopísaný a redaktorka sa k nemu pridá v decembri. Dovtedy knihu prechádzam sám, pekne od začiatku, v aplikácii, ktorú som si na to naprogramoval.
Keď som čítal prvé podkapitoly, zhrozil som sa. Tie, ktoré sú na konci knihy, sú úplne, ale úplne iné ako tie na začiatku.
Prečo je začiatok iný ako koniec
Dáva to zmysel. Keď som začiatok písal, len som začínal. Nevedel som ešte, o čom kniha bude. Čo má vyjadrovať a aký má mať obsah. A hlavne som vôbec nevedel, ako sa píše kniha.
Teraz, o tri roky a 300 strán textu neskôr, mám úplne iný štýl písania.
Prvá verzia: jedna veta o bezdomovectve
Prečo píšem „znova“? Lebo toto je ako déjà vu. Už som to raz robil.
V prvej verzii knihy prvá kapitola vôbec neexistovala. Bolo tam len pár odsekov o mojej minulosti, o detstve. To, že som bol bezdomovec, tam bolo spomenuté doslova jednou vetou. To, že som bral pervitín, dvoma.
Môj mentor mi vtedy povedal, že toto musím rozpísať. Tak som to rozpísal na deväť podkapitol.
Druhá verzia: deväť chudých podkapitol
Vtedy som si myslel, že sú to plnohodnotné kapitoly. Keď som ich čítal teraz, už mi tak nepripadali. Boli chudé. Neboli v nich zachytené podstatné pocity ani udalosti.
Tretia verzia: dvanásť podkapitol
Prvá kapitola sa volá Život domaseda. Pôvodne mala deväť podkapitol. Dopísal som tri úplne nové a obsah ostatných som zdvojnásobil.
Z pár odsekov je tak dnes dvanásť podkapitol. Teraz je to už správne.