Nahrával som podcast Šťava života v Slovenskom rozhlase
17. novembra 2026 som bol v Slovenskom rozhlase nahrávať podcast Šťava života. Hodinu som rozprával o svojom živote a o knihe 7 rokov k životu.
Desať mailov, dve odpovede
Knihu vydávam sám, bez vydavateľa. Aby som ju spropagoval, rozposlal som pred dvoma mesiacmi asi desať mailov podcastom, či by so mnou niekto nechcel natočiť rozhovor.
Odpísali dvaja. Obaja mi napísali, že sa mám ozvať v novembri. Ozval som sa. A obaja mi odpísali, že teraz majú plno.
Ďalších desať, odoslané dva
Nevzdal som sa. Napísal som ďalších desať mailov. Odoslal som však len dva. Jeden z nich do Slovenského rozhlasu.
Čakal som, že to bude zase trvať dva mesiace ako predtým. Lenže z rozhlasu mi odpísali hneď na druhý deň. Napísali, že môj príbeh si zaslúži väčší priestor, a pozvali ma na nahrávanie podcastu Šťava života. Hneď na ďalší týždeň.
Bol som riadne prekvapený. Úplne ma to zaskočilo. A nesmierne ma potešilo, že majú o môj príbeh taký záujem. Navrhnutý termín som nemohol, tak sme sa dohodli o týždeň neskôr.
Rozhlas nie je youtuber
Ísť na podcast k nejakému youtuberovi je dnes celkom normálne. Ale keď vás zavolajú do Slovenského rozhlasu? Cítil som sa trochu poctený. A veľmi som sa tešil.
Bez tlačidla Delete
Keď som tam prišiel, cítil som sa zvláštne. Nie nervózne. Len zvláštne.
Napísať knihu sa dá zvládnuť. Sedíte za počítačom, nikto sa na vás nepozerá, máte čas premýšľať, škrtať a prepisovať. Ale rozprávať o svojom živote cudziemu človeku do mikrofónu, bez možnosti stlačiť tlačidlo Delete? To je niečo úplne iné.
Celý rozhovor išiel podľa mňa veľmi dobre. Bola tam jedna pasáž, keď som chcel stlačiť Delete. Ale nemali ho tam.
„Som Jozef a bral som pervitín“
Na konci, po hodine rozprávania, som sa sám sebe čudoval, aký je zo mňa zrazu rečník.
Píšem to aj v knihe a poviem to aj vám. Peťo mi to na abstinentskom klube často pripomína. Keď som tam prišiel prvýkrát, povedal som: „Som Jozef a bral som pervitín.“ A bol som ticho. Nič viac som nepovedal. Vtedy som ešte vôbec nevedel rozprávať.
Že to dnes viem, vďačím z veľkej časti práve Peťovi a našim abstinentským klubom. A samozrejme aj knihe. Keď to už raz napíšete, potom sa vám o tom rozpráva ľahšie.
Tieto zápisky píšem popri knihe 7 rokov k životu.