Chodím do ľadovej vody, lebo sa mi nechce
Začala sa otužovacia sezóna. O otužovaní píšem v knihe 7 rokov k životu veľa, lebo práve ono mi skutočne zmenilo život. Na začiatku som tomu však vôbec neveril.
Veta v obchode
„Jožko, poď otužovať. Zmení ti to život.“
Toto mi raz v obchode povedala moja teta Majka. Vážil som vtedy 155 kíl a na jej vetu som si v duchu nepomyslel vôbec nič. Išlo mi to jedným uchom dnu a druhým von.
Prečo by som mal ísť do vody? Mojou jedinou dennou náplňou bolo ráno vstať a ísť do práce. Po práci ísť domov, cestou si kúpiť igelitku sladkostí a večer ich všetky zjesť.
Pochopil som to až na Elbruse
Že mala pravdu, som pochopil až 10. júla 2025, keď som stál na vrchole Elbrusu. Až tam mi došlo, že vtedy v tom obchode Majka vedela, o čom hovorí.
Ako mi otužovanie zmenilo život a prečo práve ono, tu neprezradím. To je v knihe.
Prvý ponor tejto sezóny
Tento rok som prvýkrát vliezol do vody 5. októbra. Voda bola strašne studená. Vydržal som v nej len minútu a pol a musel som vyliezť. Nepamätal som si, že je to až také studené.
Teraz, šesť rokov po mojom prvom ponorení, chodím otužovať znova. Pravidelne, dva- až trikrát do týždňa po práci.
Tento rok sám
Minulý rok som chodil s kolegami. Aj o nich je niečo v knihe. Tento rok som na to ostal sám. Nikto tomu nepripisuje takú váhu ako ja. Nikomu z kolegov otužovanie nezmenilo život tak ako mne.
Občas zavolám niekoho z pôvodnej otužileckej skupiny. Naposledy to bola Marcelka, o ktorej v knihe píšem veľa. A už sa teším, kedy so mnou pôjde Majka.
Prečo sa mi nechce
A chodím tam preto, že sa mi nechce. Ó, ako strašne sa mi nechce. Ísť v zime do studenej vody, keď je vonku mínus dvanásť. Stráviť tým 45 minút dňa, keď by som mohol sedieť pred telkou. Trpieť vo vode a mať pocit, že mi zamŕza každý orgán v tele.
Prečo tam chodím aj tak
Nechce sa mi, ale nechcem byť ten, komu sa nechce. Nechcem byť ten, kto hľadá výhovorky. A čím častejšie tam pôjdem, tým viac sa mi táto myšlienka vryje pod kožu. A možno, možno raz príde deň, keď sa mi ísť bude chcieť.
Nechcem byť lenivý. Pred telkou som stratil polovicu života a už ju nikdy nechcem vidieť.
Radšej budem v zime v mrznúcej vode, kde cítim život. Cítim, ako mi studená voda sťahuje cievy. Cítim, ako mi svaly zvierajú každý orgán v tele. Cítim, ako mi mrznú chodidlá a každý prst na nohe aj na ruke.
A chcem to cítiť. Žiadny seriál ani balík čipsov vám taký pocit nenahradí.
Nechce sa mi. Ale musím tam chodiť, aby som nezabudol, že žijem.
Kde o tom píšem v knihe
Začiatky otužovania opisujem v kapitole Záblesk svetla, čo zmizol v tme, v podkapitolách Majka – môj najväčší oporný bod a Iskra, ktorá zapálila nádej. Je tam aj to, prečo bola pre mňa teta Majka v tom období taká dôležitá a ako som sa prvýkrát v živote cítil súčasťou skupiny.
Tieto zápisky píšem popri knihe 7 rokov k životu.