Deň, keď som sa zahral na spisovateľa

6. január 2025, pondelok, 11:11. Tak to stojí v rohu obrazovky na fotke, ktorú som si v ten deň spravil v kaviarni.

Čakal som v meste na Hanku, kým skončí v práci, a náhodou som mal so sebou notebook. Tak som si zašiel do kaviarne, objednal čaj a povedal som si: zahrám sa na spisovateľa. Kto by sa aspoň raz nechcel cítiť ako skutočný spisovateľ? Sedieť v kaviarni pri čajíku a písať knižku?

Prvé podkapitoly som napísal už začiatkom decembra 2024, doma. Toto bolo prvý raz, čo som písal niekde inde než za vlastným stolom. A práve v tej kaviarni som dopísal poslednú podkapitolu prvej kapitoly. Kapitola sa volá Život domaseda a tá podkapitola Bod zlomu.

Píšem v nej aj o videu, ktoré ma vtedy nakoplo — Shia LaBeouf, „Just Do It". Ak ste ho videli, viete, že znie divne, afektovane a neuveriteľne. Chlap kričí do kamery, aby ste si šli za svojím snom. Lenže mne sa vtedy stalo mantrou, ktorú som presne v tej podobe potreboval.

Sen sedieť v kaviarni a písať knihu som pritom nikdy nemal. Splnil sa mi sen, ktorý som si nesníval. Takých splnených nevysnívaných snov opisujem v knihe viac, hlavne v neskorších kapitolách — a sú to tie najlepšie veci, ktoré sa mi stali.

Ten najväčší z nich mi v ten deň prišiel po práci naproti. Zavrel som notebook a išli sme sa spolu prejsť do zámockého parku.