Stačí zvládnuť len dnes

Počas mojej transformácie mi Mino jedného dňa povedal: „Skúsiš box?“

Moja prvá reakcia bola taká, ako všetko ostatné: nemožné. Ja a box? Ale nechal som si to prejsť leňivou hlavou. Nejako to tam usadlo.

Keď som sa nakoniec rozhodol, že to skúsim, nemal som ilúzie. Vedel som, že to bude bolieť. Päťdesiat minút intenzívneho pohybu bez prestávky — to nie je niečo, čo by ľahko zvládlo moje telo.

Prvý tréning bol presne taký, ako som si ho predstavoval. Päťdesiat minút, ktoré sa zdali ako päť hodín. Popritom som si hľadal výhovorky — prečo som sem prišiel, že sem nepatrím, že by som mal radšej ostať pri činkách, kde sa nikto na mňa nepozeral a kde som nebol v strede sály.

Ale čo ma najväčšmi dostalo, boli tie hodiny na stene. Zakaždým, keď som sa na ne pozrel, vedel som presne, koľko bolesti ešte musím vydržať. Ešte 30 minút. Ešte 20. Ešte 15. To číslo sa znižovalo, ale neuľahčovalo to nič. Skôr to bolo horšie — vedel som, že sa nemôžem vyhovoriť, že ten čas je reálny a že ho musím prejsť.

Keď bol koniec, bol som na seba hrdý. Nie preto, že som sa zmenil a budem lepší zajtra. Nie preto, že toto bol začiatok čohosi veľkého. Bol som hrdý len preto, že som to zvládol dnes. Dnes, keď sa mi nechcelo. Dnes, keď som vedel, že môžem odísť a nikto ma za to nebude súdiť.

Šiel som domov s presvedčením, že zvládnuť dnes je všetko, čo potrebujem.